Dovidenia september

September končí. Bol fajn, aj keď celkom iný, ako som si predstavovala.
Slnečný, teplý, takmer nepršalo. Trochu veterný a trochu prirýchly, akoby to farbenie a padanie listov začalo priskoro. Nestihla som sa mentálne pripraviť, zostala som zaseknutá niekde na konci prázdnin.
Veronika chodí už mesiac zasa do škôlky, predškoláčka, tento rok je to bez zatiaľ bez ranných (či akýchkoľvek) výstupov. Má jednu novú učiteľku, jedna zostala z minulého roka, kopec nových spolužiakov, novú triedu. Veľmi vidno, aký pokrok urobila v škôlke, aj v kolektíve všeobecne. To, čo ju ešte minulý rok trápilo, pre čo plakávala a smútila, ju dnes už nerozhádže. Každý deň mi zo škôlky prinesie darček. Tajný, ukrytý vo vrecku bundy. Niečo, čo potajomky nazbierala cestou z prechádzky tak, aby to pani učiteľky nevideli. Gaštany, žalude, kamienky, šišky, listy, pierka. Teší sa, keď mi to môže odovzdať a popísať mi, akým spôsobom a kde to ukoristila. Sú to pre ňu veľké vzácnosti.
Veronika má už  prerezaných päť trvalých zúbkov vrátane dvoch predných,  meria 112 cm a všetko je jej krátke. Musela som nakúpiť komplet novú garderóbu:) Je nadmieru urozprávaná, akurát jej robí problém výslovnosť č, š, ž, dž, tak som ju objednala k logopedičke.

My s Kristínkou trávime čas, kým je Veronika v škôlke, doma alebo s kamarátkami, na prechádzkach. Po prázdninách sa život spomalil. Čas na vychýchnutie, Kiki sa síce blíži k tretím narodeninám a vzdor u nej vrcholí, ale stále je to fajn. Dokáže sa už dlho zahrať sama v izbičke s legom, kockami, koníkmi, plastelínou. Niekedy o nej aj hodinu neviem. Niekedy zas na mne vidí a musím jej asistovať pri všetkom. Minulý týždeň ju po pár mesiacoch opäť potrápila viróza s vysokými teplotami a výsypom na celom tele, ale už je dobre. Aj keď musím povedať, že prvý raz v živote mala takmer štyridsiatky a v jednej chvíli to už vyzeralo, že bude potrebovať záchranku. Našťastie sme to ustáli. V októbri nás čaká ešte alergo- a imunologické vyšetrenie, ktoré má  potvrdiť alergiu na arašidy, prípadne ďalšie alergie a intolerancie. Budem rada, keď budeme konečne vedieť, na čom sme a zistí sa pôvodca jej žihľavky a svrbiacich opuchov. Arašidy sú takmer isté.

September bol fajn.
Veľa času sme strávili vonku, v záhrade, na ihriskách, v parku, pri vode, na prechádzkach aj výletoch. Zbierali sme suché listy, gaštany a prázdne slimačie ulity.
Ešte stále mi na parapetách bohato kvitnú muškáty a vyháňajú nové listy medovka aj mäta. Najbližšie sa chystám si kúpiť pred vchodové dvere veľký kvetináč so žltými chryzantémami a ozdobné tekvice. V dome máme jesennú výzdobu zatiaľ iba z gaštanov, ktoré sú tento rok akési väčšie ako po minulé.
Konečne som si našla čas pre seba a bola s kamarátkami na nákupoch vo Viedni, u kaderníčky, aj na masáži. Sama sa bicyklovať, aj na káve so sestrou.
V septembri som upiekla niekoľko koláčov a vyskúšala zopár nových receptov. Schudla dve kilá:) Stále ma trápi trávenie už od polovice leta a zatiaľ sa mi nepodarilo dostať sa do normálu, hoci sa príkladne stravujem, užívam vitamíny, probiotiká a poctivo beriem lieky. Testy na helikobaktera mám negatívne, vyzerá to na refluxnú chorobu žalúdka a pažeráka, ale to mi potvrdí až gastroenterológ.
Prečítala som zopár kníh a veľa časopisov.  Aj som ni nejaké knihy kúpila - nové, aj z druhej ruky. Aj z knižnice mám štyri požičané. Tvoriť som veľmi netvorila, stále čakám, kým mi opäť opravia šijací stroj.  Uháčkovala som jednu mini dečku pre bábiky do kočíka. S deťmi sme farbili a otláčali listy na  papier. Vyrábala som a každý týždeň minimálne raz vyrábam = varím doma plastelínu.

Tak hurá v ústrety októbru:)

Ja sa z tých koní asi zbláznim...

Neviem ako vy, ale ja som celkom rada, že prázdniny skončili. Zdali sa mi nekonečné. Teraz sa teším, keď vidím, ako dni po lete zasa naberajú celkom jasné a pravidelné kontúry. Veľmi upokojujúci je tento proces. A to by som ešte pred pár rokmi neverila, že raz budem milovať slovo REŽIM.
Dni sú pokojnejšie, tichšie, usporiadanejšie. Konečne nemusím väčšinu dňa riešiť žabomyšie spory, bitky, ťahanice. Aj keď to asi znie hlúpo, uľavilo sa mi.

Dievčatá si už počas prázdnin parádne liezli na nervy, jedna robila zle druhej, prekárali sa slovne, občas došlo aj k nejakej fyzickej potýčke, na konci augusta alergicky reagovali už aj na letmý dotyk tej druhej. Pomáhalo jedine zobrať ich niekam na výlet, zaujať ich niečím novým. Vymyslieť bohatý program.
A preto sme toto leto boli snáď stokrát niekde v zoo, na farme, na salaši, ...niekde pri zvieratách, hlavne koňoch. Veronika má "konské" obdobie, celé dni a noci nerieši nič iné, len koníky. Nevie pochopiť, prečo nemôže mať koňa doma. Nedá si vysvetliť, že toto je fakt nad naše sily.
Sľúbila som jej aspoň, že ju prihlásim na kurz jazdenia a starostlivosti o koňa, ktorý ponúkajú v neďalekej koniarni. A to som asi nemala robiť, lebo odvtedy o ničom inom nepočúvam:) Aj som ich kontaktovala, aj mi kompetentní vysvetlili, že dieťa musí mať minimálne šesť rokov a určitú výšku, aby ho tréner mohol učiť jazdiť. Aj som to Veronike vysvetlila, že také majú pravidlá a basta. Rieši to so mnou už celý mesiac, že prečo, začo, načo, či sa tie pravidlá nedajú nejako obísť a či sa s nimi nedohodnem a tak. A či jej toho koňa predsa len nekúpime.
Zašlo to tak ďaleko, že keď sme mali včera prvý raz po prázdninách angličtinu, tak sa odmietla na vyučovaní zúčastniť ako človek, ale urobila zo seba koňa. Doslova. Učiteľka s deťmi spievali pesničky, hrali sa hry, rozprávali sa a Veronika okolo nich neprestajne cválala, erdžala, vyhadzovala nohami a líhala si na zem ignorujúc akékoľvek pokusy o návrat do reality. Kukali na ňu síce čudne, ale vysvetlila som im čo je vo veci a že je celkom "normálna", len ju nadchli kone. Trošku som sa pritom hanbila:)

Keďže jej nechceme toho koňa stále kúpiť a na tom trváme, rozhodla sa, že dočasne bude koňa suplovať Chip. Akože. Každý deň ho poctivo trénuje, aby vedel, kedy ma ísť, kedy bežať, kedy preskočiť prekážku, kedy zastať,... Chudák Chip už toho má evidentne plné zuby, lebo keď Veroniku vidí, radšej mizne za prvým kríkom a tvári sa, že neexistuje, alebo nahodí prvú kozmickú rýchlosť a v tej chvíli by ho nechytil hádam nikto. Našťastie sa mi podarilo ešte v zárodku zlikvidovať jej pokusy sadnúť si a jazdiť na ňom, lebo to by zrejme nedopadlo dobre.
Okrem Chipa občas vezme na milosť aj hojdacieho koníka alebo skákacieho. V prípade núdze si vystačí aj s Kikou, ale keď som ju naposledy prichytila, ako ju po dvore vodí s psím vodítkom omotaným tesne okolo krku a káže jej, aby jedla trávu, tak som tieto hry veľmi rýchlo zatrhla.

To dieťa fakt celé dni nerieši skoro nič iné, len kone. A my musíme stále dookola odpovedať na otázky, čo kôň žerie, ako sa rôzne kone volajú, ako sa treba o ne starať, načo sú mu podkovy. Niekedy sa čudujem, že som ešte nezačala aj ja erdžať a fŕkať nozdrami ako kobyla:)

Dnes v škôlke dostali za úlohu nakresliť svoje prázdninové zážitky. Veronika nakreslila krásny slnečný deň, celú našu rodinu niekde v prírode a seba samu. Ako cvála na hnedom koni samozrejme:)