Ja sa z tých koní asi zbláznim...

Neviem ako vy, ale ja som celkom rada, že prázdniny skončili. Zdali sa mi nekonečné. Teraz sa teším, keď vidím, ako dni po lete zasa naberajú celkom jasné a pravidelné kontúry. Veľmi upokojujúci je tento proces. A to by som ešte pred pár rokmi neverila, že raz budem milovať slovo REŽIM.
Dni sú pokojnejšie, tichšie, usporiadanejšie. Konečne nemusím väčšinu dňa riešiť žabomyšie spory, bitky, ťahanice. Aj keď to asi znie hlúpo, uľavilo sa mi.

Dievčatá si už počas prázdnin parádne liezli na nervy, jedna robila zle druhej, prekárali sa slovne, občas došlo aj k nejakej fyzickej potýčke, na konci augusta alergicky reagovali už aj na letmý dotyk tej druhej. Pomáhalo jedine zobrať ich niekam na výlet, zaujať ich niečím novým. Vymyslieť bohatý program.
A preto sme toto leto boli snáď stokrát niekde v zoo, na farme, na salaši, ...niekde pri zvieratách, hlavne koňoch. Veronika má "konské" obdobie, celé dni a noci nerieši nič iné, len koníky. Nevie pochopiť, prečo nemôže mať koňa doma. Nedá si vysvetliť, že toto je fakt nad naše sily.
Sľúbila som jej aspoň, že ju prihlásim na kurz jazdenia a starostlivosti o koňa, ktorý ponúkajú v neďalekej koniarni. A to som asi nemala robiť, lebo odvtedy o ničom inom nepočúvam:) Aj som ich kontaktovala, aj mi kompetentní vysvetlili, že dieťa musí mať minimálne šesť rokov a určitú výšku, aby ho tréner mohol učiť jazdiť. Aj som to Veronike vysvetlila, že také majú pravidlá a basta. Rieši to so mnou už celý mesiac, že prečo, začo, načo, či sa tie pravidlá nedajú nejako obísť a či sa s nimi nedohodnem a tak. A či jej toho koňa predsa len nekúpime.
Zašlo to tak ďaleko, že keď sme mali včera prvý raz po prázdninách angličtinu, tak sa odmietla na vyučovaní zúčastniť ako človek, ale urobila zo seba koňa. Doslova. Učiteľka s deťmi spievali pesničky, hrali sa hry, rozprávali sa a Veronika okolo nich neprestajne cválala, erdžala, vyhadzovala nohami a líhala si na zem ignorujúc akékoľvek pokusy o návrat do reality. Kukali na ňu síce čudne, ale vysvetlila som im čo je vo veci a že je celkom "normálna", len ju nadchli kone. Trošku som sa pritom hanbila:)

Keďže jej nechceme toho koňa stále kúpiť a na tom trváme, rozhodla sa, že dočasne bude koňa suplovať Chip. Akože. Každý deň ho poctivo trénuje, aby vedel, kedy ma ísť, kedy bežať, kedy preskočiť prekážku, kedy zastať,... Chudák Chip už toho má evidentne plné zuby, lebo keď Veroniku vidí, radšej mizne za prvým kríkom a tvári sa, že neexistuje, alebo nahodí prvú kozmickú rýchlosť a v tej chvíli by ho nechytil hádam nikto. Našťastie sa mi podarilo ešte v zárodku zlikvidovať jej pokusy sadnúť si a jazdiť na ňom, lebo to by zrejme nedopadlo dobre.
Okrem Chipa občas vezme na milosť aj hojdacieho koníka alebo skákacieho. V prípade núdze si vystačí aj s Kikou, ale keď som ju naposledy prichytila, ako ju po dvore vodí s psím vodítkom omotaným tesne okolo krku a káže jej, aby jedla trávu, tak som tieto hry veľmi rýchlo zatrhla.

To dieťa fakt celé dni nerieši skoro nič iné, len kone. A my musíme stále dookola odpovedať na otázky, čo kôň žerie, ako sa rôzne kone volajú, ako sa treba o ne starať, načo sú mu podkovy. Niekedy sa čudujem, že som ešte nezačala aj ja erdžať a fŕkať nozdrami ako kobyla:)

Dnes v škôlke dostali za úlohu nakresliť svoje prázdninové zážitky. Veronika nakreslila krásny slnečný deň, celú našu rodinu niekde v prírode a seba samu. Ako cvála na hnedom koni samozrejme:)