Jedno krátke zamyslenie

Málo sem píšem. Aj mi to ľúto je, lebo toto zvykol byť akýsi neoficiálny denník našej rodiny. Možno by som zvládla viac krátkych príspevkov týždenne, chcelo by to len viac disciplíny. Tento rok vo všeobecnosti začal akosi zmätene, slzami, zbytočnými hádkami a vyčerpaním. Všade v mojom okolí. Vyčerpaním duševným aj tým kreatívnym. Zdá sa mi, že sa málo hrám s deťmi. Trávim málo času osamote s mužom. Aj sama so sebou, niet príležitostí na ponor do vlastného ticha. Málo tvorím, málo športujem. Zanedbávam sa. Aspoň práca ma stále baví, hoci po polroku už jasne vidím, aké je naše školstvo skostnatené, zošnurované zákonmi, nariadeniami a strachom zo sankcií. Ako je akýkoľvek nový prístup udusený už v zárodku, lebo sa vymyká zo zaužívaného systému a ide proti väčšine.  Aký strach v školstve panuje, zákon padajúceho... veď viete... Nie som iba učiteľ, ale i rodič. Vidím to z oboch strán a  nie je to pekný pohľad. Učenie je najkrajšie povolanie na svete, ale trochu sa bojím, čo prinesie budúcnosť. Nie som si úplne istá, či dokážem s splynúť s davom a iba byť. S vekom sa akosi prebúdza vo mne odpor, naliehavý pocit bojovať za iný prístup, za to, aby ako problémový rodič  či učiteľ nebol vnímaný každý, kto má legitímne otázky. Chápete ma?

Nepíšem to iba tak. Bola som svedkom slov jednej pani riaditeľky škôlky, ktorá za problémového rodiča na pracovnej porade označila otca, ktorý mal výhrady k tomu, že škôlka nezverejňuje, ako hospodári s príspevkami ZRPŠ (ten je mimochodom  pomerne vysoký, 70€ na jeden školský rok na jedno dieťa). Hádajte kto tým problémovým rodičom je?

PS: Dôverne ho poznám:)

Zamyslenie sa nad výchovou.

Moje rodičovské sebavedomie dostáva úder za úderom, hlavne odkedy je Veronika v škole. Nechce sa učiť, nechce čítať. Bojujeme s disciplínou, s nechuťou prispôsobiť sa a akceptovať fakt, že má povinnosti. Dnes ma nazvala macochou. Vraj sa narodila iným rodičom a my sme ju ukradli. Inokedy si pobalí veci do kufra a opakuje, že odchádza. Oduje pery a zatvorí sa v izbe. Nervy u nás pravidelne tečú, pokojný rozhovor a nekonečné vysvetľovanie nepomáhajú. Dochádzajú mi slová, argumenty. Manžel je na tom ešte horšie. Stane sa, že dostane výchovnú. Alebo situáciu riešime jej odchodom do izby, kde má o sebe premýšľať. Zakážeme jej televíziu, počítač. Vyhrážame sa.

Je to ťažké. Niekedy v návale emócií až do plaču. Niekedy sa kvôli je správaniu hádame všetci. Stále sa sama seba pýtam, čo som urobila zle.V škole s ňou nie sú problémy, doma ako čert. 

Som príliš benevolentná a jasné pravidlá som jej mala nastaviť skôr?

Čítam všetky možné rozhovory s detskými psychológmi, knihy a príručky, porovnávam  návody na výchovu, skúsenosti kamarátok, ... hlava ako balón, ale k riešeniu som sa zatiaľ nedopracovala. 

Kedy sa to stalo, že z rozumného dievčatka sa Veronika premenila na vzdorovitú papuľnatú opicu, s ktorou si nevieme poradiť?  Kedy sa nám výchova vymkla spod kontroly? Čo robíme zle?

Je to naozaj tak, ako tvrdí známy český psychológ M. Herman, že deti žijú v prílišnom blahobyte a majú všetko? Že naopak nemajú nastavené jasné a pevné mantinely?

Alebo je to len obdobie?  

Predsavzatia 2018

Nový rok. Nové výzvy.

1. Prečítať každý týždeň aspoň jednu knihu.
2. Menej a zdravšie jesť.
3. Viac sa hýbať, viac chodiť pešo.
4. Viac sa kultúrne vyžívať:)
5. Poctivejšie sa venovať záhrade.
6. Rozvíjať doma teóriu minimalistického životného štýlu a naučiť to aj deti.
7. Menej utrácať, viac šetriť.

Zoznam krátky, ale o to intenzívnejšie chcem na ňom pracovať.