Zamyslenie sa nad výchovou.

Moje rodičovské sebavedomie dostáva úder za úderom, hlavne odkedy je Veronika v škole. Nechce sa učiť, nechce čítať. Bojujeme s disciplínou, s nechuťou prispôsobiť sa a akceptovať fakt, že má povinnosti. Dnes ma nazvala macochou. Vraj sa narodila iným rodičom a my sme ju ukradli. Inokedy si pobalí veci do kufra a opakuje, že odchádza. Oduje pery a zatvorí sa v izbe. Nervy u nás pravidelne tečú, pokojný rozhovor a nekonečné vysvetľovanie nepomáhajú. Dochádzajú mi slová, argumenty. Manžel je na tom ešte horšie. Stane sa, že dostane výchovnú. Alebo situáciu riešime jej odchodom do izby, kde má o sebe premýšľať. Zakážeme jej televíziu, počítač. Vyhrážame sa.

Je to ťažké. Niekedy v návale emócií až do plaču. Niekedy sa kvôli je správaniu hádame všetci. Stále sa sama seba pýtam, čo som urobila zle.V škole s ňou nie sú problémy, doma ako čert. 

Som príliš benevolentná a jasné pravidlá som jej mala nastaviť skôr?

Čítam všetky možné rozhovory s detskými psychológmi, knihy a príručky, porovnávam  návody na výchovu, skúsenosti kamarátok, ... hlava ako balón, ale k riešeniu som sa zatiaľ nedopracovala. 

Kedy sa to stalo, že z rozumného dievčatka sa Veronika premenila na vzdorovitú papuľnatú opicu, s ktorou si nevieme poradiť?  Kedy sa nám výchova vymkla spod kontroly? Čo robíme zle?

Je to naozaj tak, ako tvrdí známy český psychológ M. Herman, že deti žijú v prílišnom blahobyte a majú všetko? Že naopak nemajú nastavené jasné a pevné mantinely?

Alebo je to len obdobie?