pondelok 22. októbra 2012

Víkend

Mám rada jeseň. Pre jej farby. Pre jej vône. Milujem babie leto. Povestné pavučinky v povetrí, ktoré sa na vás prilepia hneď, ako vystrčíte nos z vchodových dverí. Príjemné slniečko. Chladné noci, ranné hmly. Vzduch, čo vonia po pooranej zemine a po nočnom daždi. Slnkom presvietené dni stvorené na dlhé prechádzky. Dlhé minúty strávené pozorovaním stromov, načúvame ako ševelia listy. 
Užívajme si príjemné počasie, kým ho tu ešte máme, lebo vraj má čoskoro snežiť. Ale priznám sa, že ja sa teším aj na to. Mám rada akékoľvek počasie okrem horúčav (tie môžem len vtedy, keď sa práve vyvaľujem na plážovej osuške niekde pri mori). 

***

Je desať hodín večer, s počítačom na kolenách pozerám Áno šéfe na Prime. Osprchovaná, voňavá, ešte s mokrými vlasmi popíjam vlažný čaj. Popradský na imunitu. Veronika od pol deviatej spí, to sa nestáva často,  tak si užívam voľné chvíle. Pekne s vyloženými nohami. Fajn deň za nami. S malou sme strávili veľa času vonku, stihla som poumývať podlahy, upratať balkón, poutierať prach, roztriediť prádlo. Navarené sme mali od včerajška, J. varil kurací perkelt s kolienkami. V obchode sme kúpili len zopár drobností. Tri škatuľky čaju (ten sa na jeseň a v zime u nás pije vo veľkom), korenie, pár detských výživ bez cukru, piškóty, jogurty.   Odtiaľ smer ihrisko. Hojdačka, pieskovisko, šmykľavka, kolotoč. Zber odkvitnutých púpav a domov.

***

Tu je zopár fotiek z nedeľnej prechádzky k Malému Dunaju. Je tam tak krásne! Všade samé jesenné farby, ticho, rieka si pokojne plynie. Zátišia ako z obrazov impresionistov. Budem z tej prechádzky čerpať energiu hádam celý týždeň:-)










streda 17. októbra 2012

Z posledných dní

 

Včerajší deň bol jeden z tých horších, čo sa počasia týka. Neviem, ako u vás, ale tu celý deň výdatne pršalo. Dážď nás prinútil stráviť celý deň doma. Veronika miluje dážď a vodu celkovo. Rada sa pozerá z okna, keď prší, rada sa hrá s dáždnikom, rada ukazuje v knižkách obrázky, kde prší, tak som jej počas jej poludňajšieho odpočinku ušila tento vankúšik s kvapkami z flísu. Veľmi sa jej páči, stále s ním po byte pochoduje.




Kytičku a knižku som dostala od J. k meninám. Z kytičky ostali doteraz vo váze už len tri ružové karafiáty, do knižky som sa ešte nepustila. Šetrím si ju na zimné večery, lebo ako sa poznám, keď sa do nej začítam, som schopná čítaním stráviť celú noc.


Na jednej z prechádzok. Vonku bolo poriadne zima, no nám to neprekážalo. Boli sme najprv spolu v obchode, potom na hojdačke, ihrisku a domov sme sa vrátili vyzimené ale spokojné s úsmevom od ucha k uchu.


Rozmarín na okennej parapete  v kuchyni. Nedopestovali sme ho, ale kúpili cez víkend v Hypernove. J. ho hneď v sobotu použil do varenia, ja som na ňom dnes piekla kura.



Tekvica na jeseň kraľuje v našej kuchyni. Najradšej máme maslovú alebo hokaido. Výborne chutí len tak upečená v rúre posypaná morskou soľou a čiernym korením. Tu na prvej foto sme k nej na plech šupli aj zemiaky. Na druhom obrázku je fantastická polievka podľa receptu z aktuálneho Apetitu, ktorú som namiesto chilli papričiek svojsky dotvorila kyslou smotanou a tekvicovými jadierkami nasucho opraženými na  panvici.

Krásnu jeseň:-)

sobota 13. októbra 2012

Zúbky


Posledné dni, týždne, vlastne už aj mesiace neriešim nič iné, len Veronikine zúbky. Vlastne ich riešim odvtedy, čo som na tých horných objavila niečo nezvyčajné. Povedala by som, že fľaky, škvrny, akoby jej na nich sčasti chýbala sklovina. Riešim to v sebe, riešim to s Jankom, riešim to s mamou a sestrou v telefóne, riešim to s kamarátkami, známymi aj s náhodnými okoloidúcimi. Asi  som sa zbláznila a týmto sa všetkým ospravedlňujem, ale možno keď to všetko dám na papier, hoc aj virtuálny, tak túto kapitolu uzavriem a prijmem to, že mliečne zúbky mojej dcérky nebudú ako z reklamy. Jednoducho nebude mať tie perličky, o ktorých som vždy snívala aj ja.

Googlim celé dni, takže som sa stala pomaly odborníkom na mliečny chrup. Veronika má medové zúbky a je mi z toho veľmi smutno. Lebo je ešte taká maličká na to, aby mala pokazené zúbky. Lebo sa bojím, že ju budú bolieť. Lebo neskôr sa za ne bude hanbiť tak ako ja (na všetkých fotkách z raného detstva mám pevne zovreté pery, aby nebolo vidno, že mi chýbajú horné jednotky a dvojky). Lebo to všetko nechápem. Zubnú kefku jej predsa dávam do rúčok od prvého zúbka.  Nepije sladené čaje, džúsy, neje cukríky, cukru minimum, sladené kaše na dobrú noc aj piškóty sme dávno zrušili. Ešte stále ju kojím v dobrej viere, že dojčenie prospieva jej imunite, zdraviu zúbkov a kostí, aby som sa nakoniec z internetu, časopisov, aj od mnohých zubných lekárov dozvedela, že za stav jej horných zúbkov zrejme a s najväčšou pravdepodobnosťou môže práve nočné satie materského mlieka. Takže som vinná ja. Lebo dojčím. Lebo jej neviem nasilu umyť zuby, neviem ignorovať hysterické záchvaty, ktoré umývanie zúbkov sprevádzajú a neviem sa prinútiť odstaviť ju od materského mlieka. Snažím sa jej zúbky umyť dôkladnejšie aspoň večer, ale stále sa stretávam s neúspechom. Skúšam rozprávky, pesničky, recitujem, hrám divadielko. Umývame si zúbky navzájom, umývame zúbky plyšovým zvieratkám, bábikám. Kúpila som pastu – Perličku, Elmex a ešte nejakú, názov si nepamätám. Kúpila som kefky- Curakid, dve rozprávkové Signal, obyčajnú najmäkšiu Curaprox, jednozväzkovú kefku, silikónovú kefku na prst. Pokúšam sa čistiť aj navlhčenou gázou. Nič nepomáha. Jednoducho mi to nejde. Nemám rada násilie.

Dva zúbky z troch pokazených sa jej po kúskoch už začali lámať. Samozrejme sme boli u zubárky, ale v podstate sme sa nedozvedeli nič nové. S tak malým dieťaťom sa nedá nič robiť, lebo ešte nevie spolupracovať. Príčinou bude asi dojčenie, ale našťastie mi ju lekárka nekázala striktne odstaviť. Svoju úlohu možno zohrali aj nejakú netušené vplyvy počas tehotenstva. Genetika. Máme umývať. Aj nasilu.
Tak čo mám robiť? Konečne ju odstaviť od materského mlieka? Laktačné poradkyne síce jednotne tvrdia, že dojčenie určite nekazí zúbky, vraj materské mlieko obsahuje nejaké enzýmy, ktoré majú práve ochranný účinok na zúbky, ale ja im asi neverím. Oháňajú sa kadejakými štúdiami, no teória je vec jedna a prax druhá. Ak nechcem, aby sa jej zúbky takým hrozne rýchlym tempom kazili ďalej, zrejme ju naozaj budem musieť minimálne odučiť piť mliečko v noci a nasilu jej umývať zuby. Ani netušíte, ako ma to bolí. A aké to je ťažké. A možno sa iba smejete. Aj zubárka sa smiala – vraj pri treťom dieťati záchvaty plaču pri umývaní zubov riešiť nebudem a umyjem ich bez debaty a zbytočnej ľútosti.

A možno máte pre mňa tip, ako na to. Ako umývate vašim dietkom zúbky vy? Len mi nepíšte, že si ich dajú umyť dobrovoľne, lebo budem závidieť:-)

piatok 5. októbra 2012

Ako dobre



Užívam si deň. Jesenný, trošku chladný, ale slnečný. Po nočnom daždi sa dobre dýcha. Na stole Caro s mliekom a dve mini čokoládky. Rozčítaný časopis. J.je v práci, Veronika spí, mám čas pre seba. Ako dobre:-) 

štvrtok 27. septembra 2012

Oplatí sa ešte veriť človeku?

Musím o tom napísať, pretože mi je strašne smutno na duši a prestávam veriť v dobro človeka.

Niekoľkokrát po sebe som darovala moje obnosené šatstvo jednej mamičke. Vraj slobodná matka s dvanásťročnou dcérou, robí čo môže, ale za každú pomoc bude vďačná. Stretli sme sa raz, raz jej oblečenie zaviezol až do práce môj manžel a minulý týždeň som jej na vlastné náklady poslala balík poštou ja. Hrial ma dobrý pocit, že pomáham, že niekomu sa moje veci ešte zídu, veď sú ešte celkom fajn, nositeľné, mnohé vôbec nenosené, iné málo, niektoré majú naopak fliačky či pozašívané dierky. Dobrý pocit som mala presne do včera.
Občas niečo kúpim z druhej ruky, najmä veci pre Veroniku, preto som ešte narýchlo pred spaním klikla na Modrého koníka, keď mi zrazu udrel do očí inzerát s tričkom, ktoré mi bolo akési povedomé. Také mi doniesla švagriná z Anglicka, nosila som ho dosť, neskôr ho darovala. Bez akéhokoľvek podozrenia som na inzerát klikla, len zo zvedavosti, že sa pozriem, čo je to za tričko. A už to valilo ako vlna. Otvárala som jeden inzerát za druhým u dámy s nickom bobuliacik a prezerala si svoje veci v ponuke na predaj. Moja sukňa, čo som si pred troma rokmi kúpila u Vietnamcov je vraj málo nosená, má značku American eagle a dotyčná si ju doviezla z Ameriky, alebo tak nejako. Moja kvetovaná blúzka, ktorú mi mama kúpila do prvého zamestnania na trhoch v Poľsku a nosila som ju do aleluja, kým sa na nej nepoškodila krajka a neurobili sa na nej žmolky od častého prania, je vraj málo nosený blejzer dovezený zo zahraničia v absolútne stopercentnom stave. A asymetrický top od sestry so zašitou dierkou je prosím pekne top, ktorý si dotyčná kúpila, neskôr naň zabudla a práve včera ho objavila v skrini, tak ho posúva ďalej. Je vhodný aj pre tehuľky,  aby ste vedeli. Mohla by som pokračovať ešte dlho, vecí odo mňa má v ponuke naozaj dosť.

Viete, akosi by som vedela prehryznúť, že možno veci, ktoré sa jej nehodia alebo sa jej nepáčia, posúva ďalej, hoc aj za peniaze, ale že k nim uvádza nepravdivé informácie, vydáva ich za značkové a zamlčuje ich skutočný stav, s tým sa zmieriť neviem. Prvýkrát som jej veci dala v roku 2010, odvtedy spolu päť veľkých tašiek. A na to, čo s nimi robí, som prišla až včera. Na tej stránke má aktuálne 226 inzerátov a 237 hodnotení od kupujúcich, no nie všetky sú kladné, uviedli ju už aj na čiernu listinu. Na stránke Mimibazar jej konto zablokovali. A pani si veselo predáva ďalej.

Možno i vy máte v šatníku niečo, čo som pôvodne nosila ja, a ani o tom neviete.

A BONUS na záver, jeden z mailov dotyčnej:

Dobrý večer, Vierka, nedá mi nenapísať Vám. Naozaj neviem, ako by som sa vám mohla poďakovať, niekedy slová nepostačujú. Všetky, naozaj do jedného kusu vecičky sú naozaj veľmi krásne, nepoškodené, ako nové. Skoro som sa rozplakala od radosti a zároveň od poznania, že ešte existujú na svete ľudia, ktorí vedia takto nezištne pomôcť. Ja sa nesnažím hrať na chuderku, robím, čo môžem, ale vy ste ma dnes naozaj úprimne dojali a prekvapili. Ja som nečakala, že to budú také pekné kúsky. Niektoré menšie sú dokonca dobré aj mojej Kristínke, z čoho sa zase tešila ona. Pani Vierka, chcem len, keby ste niekedy v budúcnosti niečo potrebovali, naozaj hocičo, napíšte mi. Možno aj ja môžem byť v niečom nápomocná. Skutočne veeeeľmi úprimne vám ďakujem za všetko a myslím na vás v mojich modlitbách. Všetko dobré vám želám. Silvia

No, neuverili by ste takýmto medovým rečiam aj vy?

sobota 22. septembra 2012

Úsmevná stretávka

Včera som bola na stretávke zo strednej školy. Gymnázium som skončila v roku 2002, takže sme sa stretli druhýkrát za desať rokov. A viete čo? Vôbec sme sa nezmenili! Teda myslím povahovo. Stále tie isté duše, len o pár rokov staršie. Škoda, že neprišli všetci, ale aj tak bola dobra zábava: pozreli sme si školu, našu bývalú triedu, odovzdali našej niekdajšej triednej profesorke kytičku kvetín, dobre sa navečerali v reštaurácii, popozerali si staré fotoalbumy, zaspomínali, porozprávali o tom, ako sme žili tých posledných päť rokov, čo sme sa nevideli. Neštuduje už skoro nikto, všetci pracujú, takmer všetci sme poženení a povydávané, zopár slobodných mamín, pár rozvedených a veľa detí. Tak to v živote chodí.

Bolo mi s nimi tak  dobre. Som prekvapená, že hoci sa nestretávame často a niektorých som fakt nevidela celé tie roky, vôbec sme si neboli ani trochu cudzí. Prekvapivo úprimní, otvorení, žiadne divadlo a pretvárka, vyvyšovanie. Keď som si prezerala tie staré fotky, napadlo ma, prečo je to tak, že sa nám zdá, že teraz vyzeráme oveľa lepšie ako predtým. Vlastne to neplatí len v tomto prípade, ale celkom všeobecne takmer vždy. Keď vidím fotku kohokoľvek spred pár rokov, vyzerá na nej horšie ako dnes. Napriek tomu, že čas sa nezastavil, pribudli roky a s nimi možno aj vrásky. Ktovie, prečo je to tak. Iba tuším, že to dajako bude súvisieť s aktuálnou módou, trendami v účesoch, líčení a čo ja viem v čom ešte. To, čo bolo kedysi in,  sa nám zdá staré, ošúchané, nemoderné, gýčové, smiešne, trápne. Teraz sa smejeme na tom, aké moderné boli koncom 90. rokov kapsáče  a topánky na extra hrubej platforme, aké nosili chalani padavé úšesy, v akých podomácky upletených svetríčkoch skombinovaných s mrkváčmi sme drali gymnaziálne lavice. Smejeme sa, aké boli naše prvé mobilné telefóny tehly. A že sme počúvali diskmeny, o kazeťákoch a wolkmenoch ani nehovoriac. A smejeme sa na kadečom inom, je toho dosť na to, aby sme sa mohli rehotať celý večer. A v dobrom spomínať, lebo to boli predsa len krásne časy, keď často jediným naším trápením bola štvorka z matiky.

 Ktovie na čom sa budeme smiať o ďalších desať rokov.



sobota 8. septembra 2012

Na chalupe je dobre









Fotky ešte z augusta. Z chalupy, zo záhrady. Veronike sa tam veľmi páčilo, vyšantila sa dosýta a nebyť tých príšerných horúčav, ktoré nás uväznili v tieni a príjemnom chládku v dome, podnikli by sme toho oveľa viac. Hojdali sme sa v záhrade na veľkej hojdačke, kúpali sa v nafukovacom bazéne, oberali hrušky, slivky a hrozno, opekali špekáčiky, chodievali na čerstvé rožky, podvečer na kofolu, ráno zasa do obchodu, na detské ihrisko. Čítali si listy z 50. rokov, čo J. prastarému otcovi posielali známi z Kanady a Ameriky, čítali si staré knihy, hlavne dobrodružné. Po večeroch, skrytá pod moskytiérou, som zasa  čítavala Twainovho Huckleberryho Finna, knižku Tamary Heribanovej, čo bola pribalená k Emme, časopisy, ktoré sme vo veľkom nakupovali v miestnych potravinách. Nevadilo nám, že sme desať dní bez internetu, bez televízora, bez teplej vody a splachovacieho záchoda. Romantika. Pokoj, tiché večery. Iba zvonku sme načúvali svrčkom a žabám. Rada sa tam vraciam. Ako domov.