pondelok 31. decembra 2007
piatok 14. decembra 2007
23. Duchovno
Dnes som si pri sledovaní filmu Godzilla celkom nečakane uvedomila, že toľko vyčkávané Vianoce vlastne stoja práve teraz už niekde pred dverami a čakajú na svoju príležitosť. Popri gýčových výkladoch obchodných centier, zavýjaní Jingle Bells či Last Christmas od vtedy ešte heterosexuála Michaela Georgea a presladených reklamách sa normálne bojím, že ju ani nedostanú, a až niekedy koncom januára zistíme, že sme opäť pribrali dve-tri nové kilečká, zasa rozhádali celú domácnosť, na vianočnom večierku v práci stratili svoju dôstojnosť a odľahčili vlastné bankové konto o značnú sumu, a tak nám neostáva nič iné, len do konca mesiaca vyžiť z vianočných tukových zásob.
Dávam si slávnostný záväzok, že tento rok nebude mojim Vianociam chýbať DUCHOVNO (J. to komentuje, že keby sme nepoznali v slovenčine ch, znelo by to zaujímavejšie: duc-hovno). Jednoducho si sviatky užijem plnými dúškami: konečne naplno precítim polnočnú omšu, pretože mi konečne nebude zle z konzumácie neprimeraného množstva majonézového šalátu a vyprážanej ryby, konečne sa budem podieľať aj na príprave vianočného pečiva a neodfláknem to ako minulý rok roztečenými vanilkovými rožkami, ktoré tvarom pripomínali všetko možné len nie rožky a chutili všelijako, len nie vanilkovo, a konečne všetky miestnosti domu skutočne dôkladne upracem.
Keď som vyriešila duchovnú stránku Vianoc, zostáva stále ešte tá materiálna. DARČEKY. Darčeky? Plánujem ich kúpiť už od polovice augusta. Odhodlať sa, naplánovať, vstúpiť do obchodu, vybrať, zaplatiť, odísť, priniesť domov a ešte aj zabaliť!
Bojím sa, že to zasa dopadne tak ako po minulé Vianoce. Mame som venovala predražený protivráskový krém a ukázalo sa, že je naň alergická, otcovi zasa fľašu tokajského, o ktorú sa s nami veľkoryso podelil hneď po akte nadeľovania darčekov a tak mu iba tá prázdna fľaša, bratovi som podarovala vodu po holení, aby som následne zistila, že on sa ešte ani riadne holiť nezačal (vlastne som si pôvodne myslela, že to je parfém), no a sestre som venovala cédečko s dovolenkovými melódiami z ostrova Seychelly, ktoré som kúpila v obchode s lacnými knihami, no a keď sme si ho pustili, zistila som, prečo bolo také lacné. Išla som sa od hanby prepadnúť. Asi nemám talent na výber vhodných darčekov a tak to podvedome stále odkladám, až napokon skončím dva dni pred sviatkami v preplnenom obchode s vyplazeným jazykom a zoberiem všetko, čo ešte kúpychtiví zákazníci nestihli vziať (alebo to, čo nikto nechcel).
Dávam si slávnostný záväzok, že tento rok nebude mojim Vianociam chýbať DUCHOVNO (J. to komentuje, že keby sme nepoznali v slovenčine ch, znelo by to zaujímavejšie: duc-hovno). Jednoducho si sviatky užijem plnými dúškami: konečne naplno precítim polnočnú omšu, pretože mi konečne nebude zle z konzumácie neprimeraného množstva majonézového šalátu a vyprážanej ryby, konečne sa budem podieľať aj na príprave vianočného pečiva a neodfláknem to ako minulý rok roztečenými vanilkovými rožkami, ktoré tvarom pripomínali všetko možné len nie rožky a chutili všelijako, len nie vanilkovo, a konečne všetky miestnosti domu skutočne dôkladne upracem.
Keď som vyriešila duchovnú stránku Vianoc, zostáva stále ešte tá materiálna. DARČEKY. Darčeky? Plánujem ich kúpiť už od polovice augusta. Odhodlať sa, naplánovať, vstúpiť do obchodu, vybrať, zaplatiť, odísť, priniesť domov a ešte aj zabaliť!
Bojím sa, že to zasa dopadne tak ako po minulé Vianoce. Mame som venovala predražený protivráskový krém a ukázalo sa, že je naň alergická, otcovi zasa fľašu tokajského, o ktorú sa s nami veľkoryso podelil hneď po akte nadeľovania darčekov a tak mu iba tá prázdna fľaša, bratovi som podarovala vodu po holení, aby som následne zistila, že on sa ešte ani riadne holiť nezačal (vlastne som si pôvodne myslela, že to je parfém), no a sestre som venovala cédečko s dovolenkovými melódiami z ostrova Seychelly, ktoré som kúpila v obchode s lacnými knihami, no a keď sme si ho pustili, zistila som, prečo bolo také lacné. Išla som sa od hanby prepadnúť. Asi nemám talent na výber vhodných darčekov a tak to podvedome stále odkladám, až napokon skončím dva dni pred sviatkami v preplnenom obchode s vyplazeným jazykom a zoberiem všetko, čo ešte kúpychtiví zákazníci nestihli vziať (alebo to, čo nikto nechcel).
štvrtok 6. decembra 2007
22. Domček z kariet
Stále sa teším z nášho budúceho bytu, síce ešte stále v procese výstavby, ale sľubne smerujúceho až k záverečnému finále a následným ováciám gigantických rozmerov. Už viem, ako bude vyzerať naša sedačka, kam postavím izbové kvetiny a aký typ umývačky budeme mať zabudovaný v kuchynskej linke. Máme ho v našich hlavách zariadený od vstavanej skrine v spálni a na chodbe až po koberček smotanovej farby ležérne pohodený len tak pred vaňou.
Som si istá, že naša radosť a predstavy sú z psychologického hľadiska v absolútnom poriadku. Čo však až tak v úplnom poriadku nie je, sú ľudia okolo. Väčšina z nich sa totiž po informácii o byte snaží našu radosť zlikvidovať. A to smiešnymi argumentami.
- Čože? Byt v novostavbe? Také niečo by som v živote nechcel. Ani zadarmo. Určite budete čakať najmenej rok, kým ho dokončia. Ak ho vôbec dokončia...
- Byt v novostavbe? Nikdy. Dnes ich stavajú narýchlo a samí fušeri. Určite vám po polroku opadajú všetky obkladačky v kúpeľni a popraská stena v obývačke...
- A čože to máte za byt? Je aspoň medzi dvoma ďalšími? Inak vám bude narážať vietor do stien a tie budú večne studené. Zmrznete tam.
- Ha! Moji známi kúpili byt tam kde vy, má rovnakú metráž a stál ich o dvesto tisíc menej ako vás...
- No veď počkaj, tešiť sa z neho budeš dovtedy, kým ťa nevytopia susedia!
- Ja by som nikdy nechcel mať spojenú kuchyňu s obývačkou. Každý ti bude nahliadať do hrnca a keď niečo pripáliš, zasmradíš celý byt. A navyše budeš musieť mať v kuchyni stále poriadok...
- A v trojposchodovom dome máte aj výťah! Aké smiešne! Načo ti tam bude...
Takže milí škodoradostníci, odkaz pre vás:
a) Nebude to trvať ďalšie desaťročie, kým byt dokončia. Boli sme sa tam pozrieť a všetko je v poriadku. Byt je v procese vnútorného dokončovania.
b) Nie je na okraji, ale medzi dvoma bytmi, studené steny nehrozia.
c) Ak nás susedia vytopia, znovu vymaľujeme a večer to celé s nimi predebatujeme pri fľaši červeného.
d) Je mi jedno, koľko stál rovnaký byt v rovnakej lokalite niekoho iného. Mňa zaujíma iba to, koľko stál nás.
e) Mať spojenú obývačku s kuchyňou bolo naše želanie. Nevadí mi, keď mi nazerajú do hrnca a jedlá nezvyknem pripaľovať. A kto povedal, že v kuchyni musím mať vždy poriadok? Návšteva príde preto, aby nás videla, aby sme sa porozprávali a zasmiali sa spolu, nie aby hodnotila čistotu bytu. Hygienikov na návštevy totiž nezvyknem pozývať.
Najviac mi je smutno z toho, že plné ústa argumentov majú práve tí, ktorí svoje bývanie zdedili po bohatom strýkovi, žijú desať rokov v prenajatej garsónke alebo ešte ani nevystrčili päty zo svojej detskej izby v rodičovskom dome. Mama im perie, žehlí, vyvára a robí desiate do práce. Full-service.
Ja sa teším z toho, že sme si dokázali byt kúpiť sami, bez akejkoľvek finančnej injekcie zo strany rodičov a svoje ideály a predstavy si nikým nenechám zničiť. A keby mi mali aj po prvej noci strávenej v byte opadať v kúpeľni zo stien všetky obkladačky, tak ich tam vlastnoručne nalepím nazad a budem sa pri tom usmievať.
O to viac si cením všetkých, ktorí sa dokážu tešiť s nami. Tešiť nefalšovanou radosťou a neboja sa povedať: "Držím vám palce." Lebo tak to mať byť. Držme si všetci navzájom palce, aby sa nám darilo.
Som si istá, že naša radosť a predstavy sú z psychologického hľadiska v absolútnom poriadku. Čo však až tak v úplnom poriadku nie je, sú ľudia okolo. Väčšina z nich sa totiž po informácii o byte snaží našu radosť zlikvidovať. A to smiešnymi argumentami.
- Čože? Byt v novostavbe? Také niečo by som v živote nechcel. Ani zadarmo. Určite budete čakať najmenej rok, kým ho dokončia. Ak ho vôbec dokončia...
- Byt v novostavbe? Nikdy. Dnes ich stavajú narýchlo a samí fušeri. Určite vám po polroku opadajú všetky obkladačky v kúpeľni a popraská stena v obývačke...
- A čože to máte za byt? Je aspoň medzi dvoma ďalšími? Inak vám bude narážať vietor do stien a tie budú večne studené. Zmrznete tam.
- Ha! Moji známi kúpili byt tam kde vy, má rovnakú metráž a stál ich o dvesto tisíc menej ako vás...
- No veď počkaj, tešiť sa z neho budeš dovtedy, kým ťa nevytopia susedia!
- Ja by som nikdy nechcel mať spojenú kuchyňu s obývačkou. Každý ti bude nahliadať do hrnca a keď niečo pripáliš, zasmradíš celý byt. A navyše budeš musieť mať v kuchyni stále poriadok...
- A v trojposchodovom dome máte aj výťah! Aké smiešne! Načo ti tam bude...
Takže milí škodoradostníci, odkaz pre vás:
a) Nebude to trvať ďalšie desaťročie, kým byt dokončia. Boli sme sa tam pozrieť a všetko je v poriadku. Byt je v procese vnútorného dokončovania.
b) Nie je na okraji, ale medzi dvoma bytmi, studené steny nehrozia.
c) Ak nás susedia vytopia, znovu vymaľujeme a večer to celé s nimi predebatujeme pri fľaši červeného.
d) Je mi jedno, koľko stál rovnaký byt v rovnakej lokalite niekoho iného. Mňa zaujíma iba to, koľko stál nás.
e) Mať spojenú obývačku s kuchyňou bolo naše želanie. Nevadí mi, keď mi nazerajú do hrnca a jedlá nezvyknem pripaľovať. A kto povedal, že v kuchyni musím mať vždy poriadok? Návšteva príde preto, aby nás videla, aby sme sa porozprávali a zasmiali sa spolu, nie aby hodnotila čistotu bytu. Hygienikov na návštevy totiž nezvyknem pozývať.
Najviac mi je smutno z toho, že plné ústa argumentov majú práve tí, ktorí svoje bývanie zdedili po bohatom strýkovi, žijú desať rokov v prenajatej garsónke alebo ešte ani nevystrčili päty zo svojej detskej izby v rodičovskom dome. Mama im perie, žehlí, vyvára a robí desiate do práce. Full-service.
Ja sa teším z toho, že sme si dokázali byt kúpiť sami, bez akejkoľvek finančnej injekcie zo strany rodičov a svoje ideály a predstavy si nikým nenechám zničiť. A keby mi mali aj po prvej noci strávenej v byte opadať v kúpeľni zo stien všetky obkladačky, tak ich tam vlastnoručne nalepím nazad a budem sa pri tom usmievať.
O to viac si cením všetkých, ktorí sa dokážu tešiť s nami. Tešiť nefalšovanou radosťou a neboja sa povedať: "Držím vám palce." Lebo tak to mať byť. Držme si všetci navzájom palce, aby sa nám darilo.
nedeľa 2. decembra 2007
21. Decembrový guláš
December začal. Konečne. Už len dvadsaťtri dní a príde Ježiško. S ním vianočný kapor a majonézový šalát, varené víno a punč, lokše, kapustnica, vôňa pomarančov a mandarínok, veľa rozprávok a filmov, blikajúcich svetielok za oknami a hádam aj snehu, ale aj migrén, nafúknutého brucha, hádok kvôli nevydareným darčekom, stresu a fľakov od vína na sviatočnom obruse.
Dnes ráno som zjedla prvý kúsok čokoládky z adventného kalendára a už poobede som mala chuť vykašľať sa na tradície a rýchlo zjesť aj zvyšných dvadsaťtri. Odolala som. Kalendár naďalej provokatívne natŕča tie svoje čokoládové okienka stojac na stole, ja naň zazerám a cvičím si svoju pevnú vôľu. Zatiaľ. Začínam sa cítiť predvianočne. Doteraz som sa tomu pocitu blížiacich sa sviatkov, ktorý sa mi reklama pokúšala naservírovať už od polovice októbra, snažila vzpierať, ale už sa nedá. Začal sa december a s ním prišla aj chuť nakupovať darčeky a ozdobiť girlandami všetko, čo predo mnou neutečie. Tento rok mám pre rodinu celkom milé prekvapenie, o ktorom zatiaľ ešte ani netušia.
Pod stromčekom budú na nich čakať spomienky. Moje. Zábavné príbehy z detstva ich budú čakať v celofáne previazané stuhou. Dostali názov Domáci karamel a o celý dizajn sa postaral Janko, za čo mu veľmi ďakujem. Keby som sa o jej vizuálnu stránku mala starať ja, zrejme by to dopadlo tak, že rodinka by pod stromčekom objavila iba kopu papierov zopnutých kancelárskymi sponkami alebo hrebeňovou väzbou z najbližšieho copy shopu.
Prvý decembrový deň som preleňošila. Strávila som ho v posteli, pretože sa na mňa už po druhýkrát v priebehu dvoch týždňov nalepila viróza. Snažím sa ju zlikvidovať prieduškovým čajom, medom a panadolom. A odpočinkom kombinovaným s filmami a rozprávkami. Čítaním časopisov a pletením šálu z hrubej vlny smotanovej farby. A takisto hustou fazuľovou polievkou, ktorú si sme dnes uvarili a po ktorej sa cítim ako balón tesne pred explóziou. Fazuľa nie je ten správny liek na liečbu virózy. No čo, vyskúšať treba všetko.
Mala by som asi spať, ale nedá sa. V hlave sa mi naháňajú myšlienky – rozmýšľam nad nedoriešeným prípadom z práce, telefonátom z piatkového poobedia, nad nekrofilom z včerajšej kriminálky, nad tým, kam pôjdeme zajtra a čo si chcem kúpiť. Pekne. Na obed bola fazuľa a v hlave mám guláš. Hotová reštaurácia.
Aj tak mi je fajn. Tak sa aj vy sa napriek tomu vášmu gulášu myšlienok nadýchnite decembrového vzduchu, zjedzte prvú čokoládku z adventného kalendára a užívajte si predvianočnú atmosféru. Krásny december!
Dnes ráno som zjedla prvý kúsok čokoládky z adventného kalendára a už poobede som mala chuť vykašľať sa na tradície a rýchlo zjesť aj zvyšných dvadsaťtri. Odolala som. Kalendár naďalej provokatívne natŕča tie svoje čokoládové okienka stojac na stole, ja naň zazerám a cvičím si svoju pevnú vôľu. Zatiaľ. Začínam sa cítiť predvianočne. Doteraz som sa tomu pocitu blížiacich sa sviatkov, ktorý sa mi reklama pokúšala naservírovať už od polovice októbra, snažila vzpierať, ale už sa nedá. Začal sa december a s ním prišla aj chuť nakupovať darčeky a ozdobiť girlandami všetko, čo predo mnou neutečie. Tento rok mám pre rodinu celkom milé prekvapenie, o ktorom zatiaľ ešte ani netušia.
Pod stromčekom budú na nich čakať spomienky. Moje. Zábavné príbehy z detstva ich budú čakať v celofáne previazané stuhou. Dostali názov Domáci karamel a o celý dizajn sa postaral Janko, za čo mu veľmi ďakujem. Keby som sa o jej vizuálnu stránku mala starať ja, zrejme by to dopadlo tak, že rodinka by pod stromčekom objavila iba kopu papierov zopnutých kancelárskymi sponkami alebo hrebeňovou väzbou z najbližšieho copy shopu.
Prvý decembrový deň som preleňošila. Strávila som ho v posteli, pretože sa na mňa už po druhýkrát v priebehu dvoch týždňov nalepila viróza. Snažím sa ju zlikvidovať prieduškovým čajom, medom a panadolom. A odpočinkom kombinovaným s filmami a rozprávkami. Čítaním časopisov a pletením šálu z hrubej vlny smotanovej farby. A takisto hustou fazuľovou polievkou, ktorú si sme dnes uvarili a po ktorej sa cítim ako balón tesne pred explóziou. Fazuľa nie je ten správny liek na liečbu virózy. No čo, vyskúšať treba všetko.
Mala by som asi spať, ale nedá sa. V hlave sa mi naháňajú myšlienky – rozmýšľam nad nedoriešeným prípadom z práce, telefonátom z piatkového poobedia, nad nekrofilom z včerajšej kriminálky, nad tým, kam pôjdeme zajtra a čo si chcem kúpiť. Pekne. Na obed bola fazuľa a v hlave mám guláš. Hotová reštaurácia.
Aj tak mi je fajn. Tak sa aj vy sa napriek tomu vášmu gulášu myšlienok nadýchnite decembrového vzduchu, zjedzte prvú čokoládku z adventného kalendára a užívajte si predvianočnú atmosféru. Krásny december!
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)