Bývanie na vysokoškolskom internáte je dobrodružstvo. V tom dobrom zmysle slova: ak prežiješ na internáte, prežiješ všade. Príprava na real life, ktorý nikdy nie je taký, aký sme si vysnívali v dvanástich.
Internát: to sú pre mňa Janine maľby démonov s anjelskými krídlami po stenách na izbe 1229, čo nám naháňali strach, neverbálna komunikácia so susedmi bývajúcimi o poschodie nižšie realizovaná búchaním po radiátoroch, ktorým sme okrem iného posielali cez balkón aj motúz, na ktorom sa hompáľali črepiny zo starého rozbitého taniera a kúsok zosušenej salámy či krajec chleba aj so sprievodným listom o tom, kto sme a otázkou, kto sú oni (boli to chalani), zakázaná grilovačka na streche internátu, kam sme vyvliekli celú posteľ a potom sa opaľovali a jedli mastné kuracie stehná z Tesca, palacinková párty, urýchlený transport mojej osoby do nemocnice na Kramáre v Azimovom otlčenom športovom aute, keď sa moja horúčka blížila k štyridsiatke, alebo tajné prespávanie na cudzom internáte v cudzej posteli s nie-cudzím človekom, ale aj more koncertov pod holým nebom, organizované nočné vyjedania chladničky, panika pred skúškami, vyspávanie až do obeda, nekonečné množstvo filmov, ktoré sme videli, tie kvantá rozhovorov o našich bývalých/súčasných/budúcich/potenciálnych/vysnívaných/, hodiny strávené v copy shope, Sonine ružové závesy, Katkine knižky a Jankove dlhé vlasy.
Niekedy sa mi nechce uveriť, že už sme niekde inde. Že Jana už nechodí na párty k Ježkovi a nevracia sa odtiaľ v alkoholickom opojení so sofistikovaným úsmevom na perách, že už nehovorí celé hodiny o chudnutí prežúvajúc pri tom bagetu z bufetu na prízemí, že už netúži pohladkať po plešinke pána profesora, a že vždy keď pozriem do chladničky, moje maslo tam bude stáť nedotknuté na svojom mieste, ...
...že už sa viac nebudem čudovať a klopať si na čelo, prečo mi ten cudzinec v kúpeľni s úsmevom hovorí bog, že už sa viac nebudem musieť sprchovať s maximálnou opatrnosťou, aby som sa ani milimetrom kože nedotkla plesnivých obkladačiek, nebudem počuť ranné híkanie somárov a škriekanie vtákov zo zoo a že sa nebudem deliť o wc a sprchu s celým poschodím.
Po opustení internátu sa život stáva každopádne nudnejším a možno aj trošku predvídateľnejším, aspoň zdanlivo. Tí, ktorých sme sa museli naučiť tolerovať my, oni naopak nás, sa stratili dakde vo svete a my sme tu sami. Hurá, vraciame sa z výcvikového tábora. Pripravení na všetko: vieme odupchať wc, oškrabať a zničiť akýkoľvek druh plesne číhajúcej v kúte, rozpučiť bez známky odporu švába, nepohrdneme hocijakým jedlom vrátane zoschnutého chleba a tvrdých rožkov, stali sme sa odborníkmi na medziľudské vzťahy, vieme, ako zahnať opicu, ako komunikovať aj bez slov, dokážeme spať absolútne spokojne aj uprostred frekventovanej diaľnice, poznáme všetky existujúce hudobné štýly, naučili sme sa, ako sa nepozorovane prepašovať aj bez povolenia k pobytu do cudzej postele, a dokážeme žiť aj v miniatúrnych miestnostiach s nábytkom, čo si ešte pamätá živé dinosaury.
Možno mi je tak trochu smutno, že sme sa všetci rozpŕchli neviem kam. Keď si kupujem lístok do kina alebo na výstavu, stále mám na jazyku: jeden študentský a tendenciu vytiahnuť neplatný študentský preukaz s roztrhanou fotkou, ktorý stále nosím v dokladoch. Len tak. Pre istotu.
Internát: to sú pre mňa Janine maľby démonov s anjelskými krídlami po stenách na izbe 1229, čo nám naháňali strach, neverbálna komunikácia so susedmi bývajúcimi o poschodie nižšie realizovaná búchaním po radiátoroch, ktorým sme okrem iného posielali cez balkón aj motúz, na ktorom sa hompáľali črepiny zo starého rozbitého taniera a kúsok zosušenej salámy či krajec chleba aj so sprievodným listom o tom, kto sme a otázkou, kto sú oni (boli to chalani), zakázaná grilovačka na streche internátu, kam sme vyvliekli celú posteľ a potom sa opaľovali a jedli mastné kuracie stehná z Tesca, palacinková párty, urýchlený transport mojej osoby do nemocnice na Kramáre v Azimovom otlčenom športovom aute, keď sa moja horúčka blížila k štyridsiatke, alebo tajné prespávanie na cudzom internáte v cudzej posteli s nie-cudzím človekom, ale aj more koncertov pod holým nebom, organizované nočné vyjedania chladničky, panika pred skúškami, vyspávanie až do obeda, nekonečné množstvo filmov, ktoré sme videli, tie kvantá rozhovorov o našich bývalých/súčasných/budúcich/potenciálnych/vysnívaných/, hodiny strávené v copy shope, Sonine ružové závesy, Katkine knižky a Jankove dlhé vlasy.
Niekedy sa mi nechce uveriť, že už sme niekde inde. Že Jana už nechodí na párty k Ježkovi a nevracia sa odtiaľ v alkoholickom opojení so sofistikovaným úsmevom na perách, že už nehovorí celé hodiny o chudnutí prežúvajúc pri tom bagetu z bufetu na prízemí, že už netúži pohladkať po plešinke pána profesora, a že vždy keď pozriem do chladničky, moje maslo tam bude stáť nedotknuté na svojom mieste, ...
...že už sa viac nebudem čudovať a klopať si na čelo, prečo mi ten cudzinec v kúpeľni s úsmevom hovorí bog, že už sa viac nebudem musieť sprchovať s maximálnou opatrnosťou, aby som sa ani milimetrom kože nedotkla plesnivých obkladačiek, nebudem počuť ranné híkanie somárov a škriekanie vtákov zo zoo a že sa nebudem deliť o wc a sprchu s celým poschodím.
Po opustení internátu sa život stáva každopádne nudnejším a možno aj trošku predvídateľnejším, aspoň zdanlivo. Tí, ktorých sme sa museli naučiť tolerovať my, oni naopak nás, sa stratili dakde vo svete a my sme tu sami. Hurá, vraciame sa z výcvikového tábora. Pripravení na všetko: vieme odupchať wc, oškrabať a zničiť akýkoľvek druh plesne číhajúcej v kúte, rozpučiť bez známky odporu švába, nepohrdneme hocijakým jedlom vrátane zoschnutého chleba a tvrdých rožkov, stali sme sa odborníkmi na medziľudské vzťahy, vieme, ako zahnať opicu, ako komunikovať aj bez slov, dokážeme spať absolútne spokojne aj uprostred frekventovanej diaľnice, poznáme všetky existujúce hudobné štýly, naučili sme sa, ako sa nepozorovane prepašovať aj bez povolenia k pobytu do cudzej postele, a dokážeme žiť aj v miniatúrnych miestnostiach s nábytkom, čo si ešte pamätá živé dinosaury.
Možno mi je tak trochu smutno, že sme sa všetci rozpŕchli neviem kam. Keď si kupujem lístok do kina alebo na výstavu, stále mám na jazyku: jeden študentský a tendenciu vytiahnuť neplatný študentský preukaz s roztrhanou fotkou, ktorý stále nosím v dokladoch. Len tak. Pre istotu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára