Je streda, niečo pred treťou poobede. Sedím v kancelárii a pozorujem dažďové kvapky stekajúce po okenných tabuliach. Bolia ma uzliny na krku a pravdu povediac, je mi jedno, že na mňa čaká ešte pár nevybavených pracovných záležitostí, bez výčitiek svedomia ich presúvam na zajtra. Dnes na ne nie je čas. Teraz je tá pravá chvíľa na pozeranie z okna, pozorovanie blikajúcich červených svetiel dole na križovatke, hmýriace sa postavičky s polámanými dáždnikmi a vetrom vyfúkanými vlasmi. Na chvíľu som zatúžila splynúť s tým davom. Nechať na seba padať studenú dažďovú vodu a napriek husej koži nerozostrieť dáždnik, nechať si fúkať severák do tváre a spomínať na Vianoce.
Definitívne nemyslím už viac na prácu. Duševne sa vzďaľujem do "lepších" sfér. Vydržím ešte pár minút a potom odchádzam, premýšľajúc nad tým, ako po príchode domov /ako dobre mi to znie/ vhupnem na náš televízny gauč, prikryjem sa paplónom a pozriem si správy alebo čokoľvek, čo budú vysielať. Aj tak pri tom plánujem zaspať...
Taký je koniec septembra. Upršaný. Studený. Bez energie.
Zvláštne, ale nevadí mi to. Užívam si každú jednu sekundu. A už teraz sa teším na zimu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára