60. Víkend

Eufória na šesť písmen. Víkend.

Piatok, sedem hodín večer, sme za vodou. Budík vypínam, mozog tiež. Čistím si hlavu od toho bordelu, čo sa v nej za týždeň nazbieral. A keď ju celú vyzametám, budem pripravená naštartovať týždeň nadzvukovou rýchlosťou. Možno. Závisí to od okolností.

Víkendy sú skvelá vec. Pokojne by som ich ešte o jeden deň predĺžila. Endorfíny sa u mňa vyplavujú už len pri pomyslení, že ráno zaklapnem budík, ktorý si preventívne nechávam zapnutý aj cez víkend len kvôli skutočnosti, že ho môžem zraziť pravačkou z nočného stolíka bez trápneho pocitu viny, že na mňa kdesi v kancelárii čaká polmetrová veža nespracovaných dokumentov a na druhej strane telefónnej linky môj fúzatý šéf. Nechávam zatiahnuté žalúzie, zakutrem sa hlbšie do paplónu a spím ďalej. Až keď moja hlava od toľkého ležania náhle zmení tvar a močový mechúr má ťažkú krízu, vyšuchcem sa z postele a v papučiach s nohami tesne pri sebe sa opatrne premiestnim do kúpeľne. Pustím televízor, uvarím čaj, otvorím nejaké noviny a raňajkujem. Dlho a rada. No nie je to skvelý pocit? Robiť, čo sa mi zachce bez výčitiek svedomia podobného typu, aké mávam v práci, keď som už dve hodiny tajne na facebooku. Celý deň si nevyzliecť prastaré, dávno nenositeľné pyžamo, na ktorom už guma na gatiach dosiahla dvojnásobnú dĺžku a pri každom neopatrnom a dopredu nenaplánovanom pohybe skončí pri členkoch. Kašlať na make up a slušivý účes, kašlať na seriózny business style. Flákať sa, flákať sa, flákať sa do zbláznenia.

Už mám plán na zajtra. Vstanem, až keď budem mať zvierač na mojom močovom mechúre úplne vyšťavený od úporného snaženia zabrániť tomu najhoršiemu. Urobím si veľké sladké raňajky a liter slivkového čaju. Uvarím skvelý obed, hodím do rúry cesto a uvidím, čo sa z neho vyvinie, možno sa bude dať aj zjesť. To závisí od okolností, v ktorých sa zatiaľ veľmi nevyznám. Ale raz tomu prídem na korienok. No a potom, potom sa uvidí. Ale večer určite vleziem do vane. Tentoraz bez peny. Ak sa neutopím, budem si ešte dlho do noci čítať Paula Austera.

59. Cvičím

Polámaná som vyliezla z horúcej vane a sŕkam čerešňový čaj, ešte takmer vriaci. Moja cvičiteľka aerobiku ma dnes dostala na kolená, už teraz sa bojím zajtra ráno zobudiť. Babka-cvičiteľka, ako som si ju familiárne nazvala, má asi sedemdesiat rokov a postavu sexuálnej dračice. Na cvičenia zásadne chodí v obtiahnutom vysoko lesklom úbore, čo vyzerá ako plavky, plus priesvitné legíny, a mám silný pocit, že tie kúsky pamätajú ešte časy spartakiád. Vymaľovaná tvár, čerstvá trvalá a magnetofón s nahrávkami typu Modern Talking. Hodinu rozbieha vo veľkom štýle - a hop, hop, hop, nádych, výdych, hop, hop, hop,... ja zatiaľ prudko premýšľam, ako nezaostať za okolo cvičiacimi päťdesiatničkami, ktoré sú oproti mne vo výhode, lebo už dávno poznajú celú choreografiu, ja som tu len druhý raz, a ešte celkom presne netuším, ako to tu frčí.

Často sa mýlim, vybieham z rytmu, kazím im celú tú jednotu pohybov, idem naopak. Nohy prestávajú poslúchať, ozýva sa stavec, po spánkoch mi steká kvapka potu, ale ja sa nevzdám ani za nič. To ešte tak, aby potom mohli rozprávať, že tí mladí sú dnes akísi mľandraví, dýchaviční, nič nevydržia. A idem, a idem, a idem. Kazeta skončí, treba ju v kazeťáku obrátiť, cvičíme ďalej, babka cvičiteľka vymieňa kazetu a na tyrkysovom úbore vzadu na chrbte má mokrý fľak ťahajúci sa až k zadku. Ja som to vedela, vedela, že nie som jediná, čo sa jej pot cícerkom valí z otvorených pórov. Posmelená cvičím ďalej.

No a o hodinu nato už vzdychám doma nad fľašou minerálky, ktorú hlcem ako smädný na púšti. Potom napúšťam do vane horúcu vodu, vyrábam penu a boľavo sa do nej ponáram s Týždňom nad hlavou, aby som si ho nezmáčala a nerozmazali sa mi písmenká. Čítam o plynovej kríze a jej dôsledkoch, o kontroverznej Entrope Davida Černého a o novom americkom prezidentovi. Zabúdam na bolesť a únavu a slastne ochutnávam písmená.

A zvyšok už poznáte. Polámaná som vyliezla z horúcej vane a sŕkam čerešňový čaj, ešte takmer vriaci. V duši ma hreje slastný pocit, že som určite spálila milióny kalórií z tej majonézovej tresky, ktorou som sa tesne pred aerobikom nadžgala.

58. Denník zmrzliny (2)

Začína sa to zlepšovať, dnes iba mínus šesť. Pre zmenu mrznúci dážď. Autom sa pomaly šmýkame po pocukrovanej vozovke do práce a ja tajne dúfam, že na ceste nestretneme nijakého blbca, čo si to bude po tom ľade rúbať stovkou.
V práci fičia radiátory naplno, celkom príjemne, napriek tomu ma stále núti niečo pozerať von z okien a pozorovať, ako po skle stekajú drobné kryštáliky. Tak Happy Birthday, sweety...
Plyn stále niekde viazne, mediálna téma číslo jeden, vytlačila do ústrania dokonca aj bulvár.
Tak uvidíme...

57. Denník zmrzliny (1)

Zima ako na severnom póle. Už ráno som trpko oľutovala, že som teplo obetovala na oltári módy a miesto výzoru a lá obrovská cibuľa som do práce putovala naľahko iba v tenkom kabátiku a džínsoch bez pančúch, žiadna čiapka, žiadny šál. Lebo kazia pracne nanesený makeup a starostlivo nalakovaný účes. Už po vystúpení z auta som zistila, že za chyby sa platí. S poľutovaním som si šla vybrať pár eur z bankomatu, ku ktorému som v priebehu pár minút skoro primrzla rovnako ako sopeľ pod mojím nosom. V práci sa nekúrilo, niekto totiž vypol cez víkend radiátory a tie od jedu odmietli v pondelok naštartovať. Opravári sa zabudli niekde pri treske a teplých rožkoch v bufete, tak sme drkotali zubami a odovzdane čakali. Blue Monday. Nepomohlo ani horúce latte.
Triasla som sa ešte o pol štvrtej na mojej english lesson. Aj cestou domou v aute, hoci mi pod zadkom horelo sedadlo. Pomohla až horúca sprcha a pyžamo.
Zajtra bude lepšie. Možno.

56. Low battery

Mám hroznú chuť ísť s niekým niekam, stretnúť niekoho a preprozprávať popoludnie, potom spomínať na dobrý pocit z blízkosti, z pochopenia. Stráviť nedeľu v príjemnom prítmí zadymeného podniku počúvajúc útržky cudzích rozhovorov a skladať z nich príbeh. Popíjať horúcu čokoládu. Chýba mi spoločnosť, exluzívna spoločnosť niekoho, s kým si mám čo povedať. Alebo kto mi má čo povedať. Budem iba mlčať, nasávať jeho slová do duše a potom si to celé odnesiem domov. Budem z toho žiť ešte niekoľko dní. Energia. Lebo dnes u mňa svieti niečo ako low battery. A telefón to nezachráni.
Stmieva sa, je spln. Mesiac cez sadajúcu hmlu nevidno, ale je tam. Ako okrúhly plát plesňového syra. Ešte pred pár hodinami som sedela na zubnej pohotovosti a pozerala na zelené steny. Nebola som tam kvôli bolesti. Dnes iba kvôli rtg. Zahryzla som do bielej paličky a okolo hlavy sa mi prehnala masa súčiastok a neviditeľné žiarenie. Snímok je pekný. Vidno na ňom zápal.
Možno kvôli splnu sa neviem zmestiť do vlastnej kože a mám chuť niečo urobiť. Čokoľvek. Oprala som posteľné obliečky so vzorom oranžových listov a spomenula si na jeseň, keď som pod nimi spávala. Ako som nechávala otvorené okno až do rána. Vôbec nám nebola zima. Chýbajú mi otvorené okná. A vánok, čo sa hral so záclonami. Zjedli sme zapekanú kuracinu s banánmi a paradajkami spolu s tarhoňou, brokolicovú polievku. Recept sme našli v časopise. Taniere a príbory ležia teraz rozhádzané na kuchynskom stole a mne sa ich nechce odpratať. Zostanú tam, kým sa nerozhodnem naložiť ich do umývačky.

55. Snehové popoludnie

Krátko po obede. Vyprážaný kaleráb v sezame bol pritvrdý, do cesnakovej polievky som si nasypala priveľa chilli. Všetko nasvedčuje tomu, že by som nemala viac variť podľa vlastnej fantázie, ale radšej sa striktne držať receptov.

Vonku mrzne. Vešala som pred chvíľkou na balkóne prádlo ešte horúce a voňajúce po mandľovej aviváži, kvapká z neho voda na hnedé dlaždice a okamžite zamŕza. Najradšej by som sa teraz išla sánkovať ako minulú sobotu. Vytiahli sme staré sánky a spúšťali sa dole kopcom na mieste, kde inokedy premávajú autá po rozpálenej asfaltke. Ale tu sa to nedá, všade samá rovina a na nej sotva päťcentimetrový riedky biely paplónik, ktorý po pár dňoch aj tak úplne vsiakne do zeme.

Mám nové topánky. Hnedé s tyrkysovými pásikmi. A neviem sa dočkať, kedy si ich obujem, vyjdem von a pod nohami mi bude vŕzgať januárový sneh. Sú krásne. Zatiaľ pyšne tróniace na stoličke v chodbe pod červenou hlávkou divého maku.

V byte je teplo, teplomer ukazuje vyše dvadsaťtri stupňov. Sedím pred televízorom, pojedám sušené ovocie, čo sa mi lepí na prsty, a pozerám film o Afrike. Umývačka práve zapípala oznamujúc, že svoju robotu skončila. Janko ju otvára, von uniká horúca para. Podchvíľou pozerám von z okna na biele pole. Kam sa z neho stratili všetky tie vrany, vyplašené zajace a bažanty? V duchu si želám, aby teraz začalo husto snežiť. Tak ako včera, keď sme boli na diaľnici na ceste domov. Rýchlo sa stmievalo, padal drobný sneh a my sme videli iba na pár metrov pred seba, iba mihajúce sa zadné svetlá áut pred nami. Bála som sa.
Dnes večer zvesíme zo stromčeka vianočné ozdoby, poukladáme ich do škatúľ a vyložíme na niektorú z horných políc v skrini. Spolu s ozdobami poputuje do skrine aj adventný veniec a vianočné obrusy. Namiesto stromčeka bude v kúte opäť stáť gitara a kombo. Do decembra. Lebo Vianoce sú definitívne za nami.

Zajtra idem do práce, vo štvrtok na aerobik, budúci týždeň na angličtinu, k zubárovi, na vernisáž. Kalendár plný termínov. 2009-ty začína. O pár dní mám dvadsaťpäť.