Black Currant Teekanne. Horúci čaj tmavočervenej farby, čo nalievam zo skleneného džbána a nešikovne ho rozlievam po obruse. Teraz sa hodí, lebo vonku studený dážď a vietor, počasie pod psa. Poobede sediac v aute som pozorovala predné sklo, ako sa zapĺňalo kvapkami, celkom pravidelne, vytvárali obrazce, páčila sa mi tá uspávajúca, unavená pravidelnosť, ktorú stierače nemilosrdne zmietli hneď ako sa stihla vytvoriť. Vytrvalosť dažďa. Ešte stále ho počujem dopadať na vonkajšie parapety okien. Mám pocit, že je piatok, že sa zajtra zobudím a môžem si povedať, že ešte nevstávam, ešte chcem spať. Dobrý pocit, keď deň stráca svoju rýchlosť, organizovanosť, keď sa riadim vlastnými hodinami ukrytými niekde hlboko vo mne.
Možno budeme zajtra sedieť na bicykloch, nových, čo sú teraz zaparkované v chodbe, opreté o hlávky červených kvetín na stene, iba raz odskúšané, v utorok, keď malo pršať, ale my sme nasadili prilby a hnali sa po cestách nevšímajúc si ťažké mraky na hlavami. Vietor svištiaci popri ušiach a autá, ktoré nás tesne míňali. Odkvitajúca repka a ľudia v záhradách. Dobrý pocit. Šliapať do pedálov stále rýchlejšie, bojovať s vetrom a únavou. Nakoniec stretnúť suseda so štekajúcim psom, čo nás v tých prilbách nespoznal. Možno zajtra pôjdeme po poľnej ceste smerom k štrkovému jazeru so zelenou vodou, smerom k letisku, až celkom k plotu, za ktorým končí svetielkujúca dráha a lietadlá sa odliepajú od zeme, pozorovať ich obrovské trupy, hučiace motory tesne nad nami. Na chvíľu zatúžiť byť na palube a nechať sa unášať možno niekam k oceánu. Zabudnúť na stredu u zubára, keď mi bolesť prenikala hlavou, keď som nedokázala zabrániť slzám stekať po mojich lícach. S tuho zatvorenými očami pevne odhodlaná nepozrieť sa, čo sa okolo deje, čo sa asi deje v mojich ústach. Tenká ihla prenikajúca mojimi kanálikmi niekam hlboko. Ale už je dobre.
Kniha Cit slečny Smilly pre sneh, rozčítaná, položená na stole, čakajúca, kedy po nej siahnem. Zvláštne, čítať krátko pred začiatkom leta o snehu a ľade, o zmysle pre sneh. Chcela by som vedieť o snehu to, čo vie ona. Pozrieť naň, chytiť vločku do dlane a vedieť o nej všetko. Alebo Hodváb od Baricca, čo som si kúpila v sobotu a v nedeľu sa nevedela od neho odtrhnúť, kým som nedočítala. Knihy, knihy, písmená, kopiace sa v mojej knižnici. Triedim ich podľa spoločných znakov, podľa období a národností autorov. Už čaká Tereza Boučková a Rok kohouta: prečítam a udelím jej čestné miesto na niektorej poličke. Nevedela by som bez kníh žiť, nechcem ich elektronickú podobu, chcem počuť šuchotať papier medzi prstami, cítiť tlačiarenskú čerň, láskať sa s nimi.
To, čo žijem, na pár riadkov.
