76. Ja viem

Lialo ako z krhly. Akoby naschvál, natruc. Stála v rade predo mnou, ktorý sa takmer nehýbal. Drobná, skoro o hlavu nižšia, s čierno-bielou šatkou na hlave s uzlom vzadu. Kedysi to bolo v móde. Tušenie mi však hovorilo, že u nej o módny výstrelok nejde.

Stála som tam namosúrená na dážď a chlad na konci júna, v čase, keď sa má na chodníkoch od horúčavy roztápať asfalt. Nahnevaná na to, že ten rad sa nehýbe, že ľudia sa predbiehajú a sáču. Nahnevaná na moje topánky, ktoré premokli, na dáždnik, z ktorého mi kvapky stekajú na plecia. Na celý šíry svet...

Zdvihla ruku a zamávala na nejakú pani. Pani bez šatky s krátkymi orieškovo-hnedými vlasmi. Tá k nej podišla a ticho sa spýtala, ako sa má. Odpoveď na päť písmen: „Pozri!“, ukázala na hlavu zabalenú v šatke a začala plakať. „Ja viem, ja viem, neboj, bude lepšie...“ , objala ju. Chvíľu sa ticho v slzách objímali a ja som tam iba tak stála s trápnym pocitom bezmocnosti.

Bože, ako mi je dobre. Som zdravá. A na chvíľu som zabudla, prečo som sem prišla. Stojím tu v daždi, lebo chcem, aby vedeli, že som s nimi. Že na nich myslím. A že VIEM... že som práve ústami tej ženy povedala: „Ja viem, viem, nebojte sa, bude lepšie...“

75. Desiaty jún

Dnes som nebola v práci. Už som skoro zabudla, aké to je, keď uprostred pracovného týždňa nič nemusím. Vychutnávala som si slnko cez škáry žalúzií a zvuky z ulice prúdiace dnu cez otvorené okno. Počula som, ako si Janko v kuchyni robí raňajky, zapnutý televízor a vôňa chleba vo vajíčku. Potom odišiel a v celom byte zostalo ticho. Ešte chvíľu som ležala v posteli s bolesťou brucha listujúc si v obrázkových časopisoch a okolo deviatej som konečne vstala.

Krásny deň, ako z filmu. Slnečný a horúci, jeden z prvých letných. A večer dážď, tichý a voňavý, čo mi práve kropí prádlo schnúce na balkóne. Pole začína žltnúť. Neviem, či je to tým, že nemá vlahu, alebo dozrieva.

Ustlala som posteľ, naložila riad do umývačky a zapla ju, urobila poriadok v skrinkách s potravinami a vyhodila všetky, čo boli po záruke. Uvarila som cestoviny so zeleninou a zjedla kúsok horkej čokolády. Vyčistila si tvár pleťovým mliekom a tonikom a zapla televízor. Zrazu som mala kopec voľného času a nevedela, čo s ním. Jediným bodom v mojom kalendári bola dnes zubárka. O štrnástej. Ambulancia je na druhom konci dediny, tam kde sú lietadlá už celkom nízko, kde ich vidím zosadať na dráhu.

Navliekla som si džínsy, čierne tričko, tyrkysové tenisky, zamkla byt a ukrytá za slnečnými okuliarmi som kráčala k zubárke. Mysliac na bolesť a zvuk vŕtačky. Kráčajúc okolo hučiacej píly, okolo potravín, pošty a kostola. Teraz mám o dve tmavé plomby viac, jednu hore a druhú dole. Dnes to nebolelo. Ľúbim ten pocit ľahkosti, keď kráčam od lekára s pocitom, že všetko je v poriadku. Celkom pomaly, tešiac sa zo života. Zastavila som sa v potravinách a kúpila slnečnicový chlieb, rajčiny nakladané s bazalkou, veľký biely jogurt a pre Janka ryby. V novinovom stánku Evu.

Je mi tak dobre, tak fajn. Výborný deň. Vynechaná hodina angličtiny, pár kilometrov na bicykli, večer pri Modrom z neba pri pohári mlieka.

Je mi tak dobre.