Lialo ako z krhly. Akoby naschvál, natruc. Stála v rade predo mnou, ktorý sa takmer nehýbal. Drobná, skoro o hlavu nižšia, s čierno-bielou šatkou na hlave s uzlom vzadu. Kedysi to bolo v móde. Tušenie mi však hovorilo, že u nej o módny výstrelok nejde.
Stála som tam namosúrená na dážď a chlad na konci júna, v čase, keď sa má na chodníkoch od horúčavy roztápať asfalt. Nahnevaná na to, že ten rad sa nehýbe, že ľudia sa predbiehajú a sáču. Nahnevaná na moje topánky, ktoré premokli, na dáždnik, z ktorého mi kvapky stekajú na plecia. Na celý šíry svet...
Zdvihla ruku a zamávala na nejakú pani. Pani bez šatky s krátkymi orieškovo-hnedými vlasmi. Tá k nej podišla a ticho sa spýtala, ako sa má. Odpoveď na päť písmen: „Pozri!“, ukázala na hlavu zabalenú v šatke a začala plakať. „Ja viem, ja viem, neboj, bude lepšie...“ , objala ju. Chvíľu sa ticho v slzách objímali a ja som tam iba tak stála s trápnym pocitom bezmocnosti.
Bože, ako mi je dobre. Som zdravá. A na chvíľu som zabudla, prečo som sem prišla. Stojím tu v daždi, lebo chcem, aby vedeli, že som s nimi. Že na nich myslím. A že VIEM... že som práve ústami tej ženy povedala: „Ja viem, viem, nebojte sa, bude lepšie...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára