79. Sobota

Sobota, slnko na nebi, nie je priveľmi horúco. O dvanástej vyrážame na výlet. Ešte si rýchlo uvarím rajčinovú polievku s parmezánom, čo Jankovi nechutí, nakrájam na cestu zeleninu, poumývam ovocie, a môžeme vyraziť. Lebo presne na to sa dnešný deň hodí - na výlety, na opekačky v tieni stromov, na bicykel a korčule.

78. Balada

Nedeľný večer. Dusno. Na ČT 1 pozerám film Kytice, ktorý som chcela už dávno vidieť. Erben, česká klasika. Balady. Pripomína mi príbehy, čo mi rozprávala moja babka. O vílach a vodníkoch. Pripomína ich atmosférou. Silno. Cítim sa ako dieťa, ktorému čítajú rozprávku. Hlcem obrazy, slová, hudbu. Scény s vodníkom sa mi páčia najviac. Premýšľam, ako nakrúcali tie fascinujúce scény pod vodou. Zážitok. Toľko krásy na takom malom priestore.

Nedeľa ušla zasa tak rýchlo, už teraz za ňou smútim. Očakávaný dážď neprišiel. Bola suchá a horúca. Vyprala a vyvesila som prádlo, po pár hodinách je takmer suché, prezliekla paplóny a vankúše, umyla kúpeľňu. Chvíľu si čítala Terezu Boučkovú: Rok kohouta, ktorú mám rozčítanú hádam už aj mesiac a neviem sa prepracovať na koniec. Je to depresívne čítanie. Ťažko sa vžíva do pocitov matky, ktorá stratila akékoľvek ilúzie o svojich deťoch, aj o schopnosti vychovať z nich slušných ľudí. Nedokážem ju čítať každý večer, je príliš reálna, trhá mi srdce, keď viem, že to čo napísala, prežívala a prežíva možno stále.

Poobede som upiekla pizzu. Celú horu pizze. Na štyroch plechoch. Lebo nikdy neodhadnem množstvo a napečiem pre celý regiment. So slaninkou a vajíčkom, chilli, olivami a parmezánom, mozzarelou a camembertom, rajčinami a paprikou. Teraz zvyšky v umelohmotných dózach v chladničke, trojuholníčky pizze úhľadne naskladané v sáčkoch v mrazáku. Na inokedy.
Kytice skončila, bežia titulky. A jakubiskovský záver. Dýcha na mňa smútok z tých balád. Na literatúre sme sa im dlho venovali, dopodrobna ich rozoberali, a mňa na nich vždy niečo fascinovalo. Tenká nitka medzi svetom živých a mŕtvych, medzi realitou a snom. Strach, že to zažijem na vlastnej koži. Strach podporený spomienkami na príbehy, čo som počúvala v detstve sediac na kockovanej deke pod starou čerešňou, čo nikdy nemala dobré čerešne. Alebo skoro ráno ležiac v posteli mojich rodičov počúvajúc otca, ktorý nám rozprával o strýkovi, ktorý vracajúc sa v noci zo svadby s husľami pod pazuchou stretol víly a musel im hrať. O mŕtvom mužovi, čo ťahal svoju ženu do hrobu. Život pretkaný rozprávkami.

Mala by som si umyť zuby, nakrémovať tvár a ísť spať. Lebo zajtra práca. A školenie, čo mám viesť. A kopa telefonátov a faxov. A tak.

77. Úlomky z leta

Myšlienkami, čo sa mi v hlave prehrávajú v nemčine stále dookola ako poškriabaná platňa, som stále v práci. Plánujem, zadeľujem úlohy, riešim a veľa telefonujem. Na dlhé čísla začínajúce predvoľbou 0049, na čísla, ktorých majitelia sa mi sťažujú, že nerozumejú môjmu odkazovaču, čo sa im ozýva, keď nedvíham. Rýchlosť týchto dní. Kolotoč dní a nocí.
--------
Sobotu sme strávili na bicykli. Na hrádzi popri Dunaji smerom do Gabčíkova. V horúčave a bojujúc s vetrom. Chcela som mať pri sebe deku a veľký piknikový kôš, posadili by sme sa na breh, celkom blízko vody, oproti Danubiane, pozorovali lode, čo sa plavia dole prúdom a žuli by sme obložené sendviče. Tak ako mnohí iní. Tak dobre sa sedelo v tieni pod dáždnikom v malom bufete. S kofolou, enciánom. Bicykle opreté o plot, prilby hodené na stole. Kilometre v nohách, opálené všetky nezakryté časti tela. Teraz mám na rukách výrazné stopy po rukaviciach a na chrbte opálený pás v mieste, kde sa mi vyhrnulo tričko z nohavíc.

Doma dlhá sprcha a chlieb s marhuľovým džemom z minuloročnej úrody, domáci a trochu riedky, pohár mlieka. Plnotučného. Dlho som si lakovala nechty na nohách aj rukách a pozerala pri tom seriály v angličtine. Potom správy. Dokonalá sobota. S dokonalým počasím, čo sa má zajtra celkom pokaziť.
----------
V prvý júlový deň na mňa doľahla nostalgia. Ráno som stála v pyžame na balkóne a vzduch mi voňal rovnako ako som si pamätala z detstva. Prázdninovo, ani tú vôňu nedokážem definovať - niečo ako seno a sladkosť kvetov, prehriaty vzduch už o pol siedmej ráno. Tá vôňa sa opakuje každý rok. No a posledné dni sa budím už okolo štvrtej ráno na štebot vtákov. Ešte sa len rozvidnieva, nepočuť rachotiť autá, do ticha znie iba ten štebot. Je to krásne. Upokojujúce. Chcem sa tak budiť celé leto.