Nedeľný večer. Dusno. Na ČT 1 pozerám film Kytice, ktorý som chcela už dávno vidieť. Erben, česká klasika. Balady. Pripomína mi príbehy, čo mi rozprávala moja babka. O vílach a vodníkoch. Pripomína ich atmosférou. Silno. Cítim sa ako dieťa, ktorému čítajú rozprávku. Hlcem obrazy, slová, hudbu. Scény s vodníkom sa mi páčia najviac. Premýšľam, ako nakrúcali tie fascinujúce scény pod vodou. Zážitok. Toľko krásy na takom malom priestore.
Nedeľa ušla zasa tak rýchlo, už teraz za ňou smútim. Očakávaný dážď neprišiel. Bola suchá a horúca. Vyprala a vyvesila som prádlo, po pár hodinách je takmer suché, prezliekla paplóny a vankúše, umyla kúpeľňu. Chvíľu si čítala Terezu Boučkovú: Rok kohouta, ktorú mám rozčítanú hádam už aj mesiac a neviem sa prepracovať na koniec. Je to depresívne čítanie. Ťažko sa vžíva do pocitov matky, ktorá stratila akékoľvek ilúzie o svojich deťoch, aj o schopnosti vychovať z nich slušných ľudí. Nedokážem ju čítať každý večer, je príliš reálna, trhá mi srdce, keď viem, že to čo napísala, prežívala a prežíva možno stále.
Poobede som upiekla pizzu. Celú horu pizze. Na štyroch plechoch. Lebo nikdy neodhadnem množstvo a napečiem pre celý regiment. So slaninkou a vajíčkom, chilli, olivami a parmezánom, mozzarelou a camembertom, rajčinami a paprikou. Teraz zvyšky v umelohmotných dózach v chladničke, trojuholníčky pizze úhľadne naskladané v sáčkoch v mrazáku. Na inokedy.
Kytice skončila, bežia titulky. A jakubiskovský záver. Dýcha na mňa smútok z tých balád. Na literatúre sme sa im dlho venovali, dopodrobna ich rozoberali, a mňa na nich vždy niečo fascinovalo. Tenká nitka medzi svetom živých a mŕtvych, medzi realitou a snom. Strach, že to zažijem na vlastnej koži. Strach podporený spomienkami na príbehy, čo som počúvala v detstve sediac na kockovanej deke pod starou čerešňou, čo nikdy nemala dobré čerešne. Alebo skoro ráno ležiac v posteli mojich rodičov počúvajúc otca, ktorý nám rozprával o strýkovi, ktorý vracajúc sa v noci zo svadby s husľami pod pazuchou stretol víly a musel im hrať. O mŕtvom mužovi, čo ťahal svoju ženu do hrobu. Život pretkaný rozprávkami.
Mala by som si umyť zuby, nakrémovať tvár a ísť spať. Lebo zajtra práca. A školenie, čo mám viesť. A kopa telefonátov a faxov. A tak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára