94. Pondelok

Ráno som si do kabelky narýchlo pribalila načatú horkú čokoládu, chýbala z nej jedna kocka. Predstavovala som si, ako si okolo desiatej predpoludním uvarím kávu, odlomím si kúsok z tej nekompletnej čokolády , budem ju spokojne máčať v horúcej káve a vychutnávať. Ale ako to už v pondelky chodí, z kávy zostalo iba zbožné želanie, že možno sa mi podarí si na ňu nájsť čas niekedy poobede a hádam nie príliš neskoro, inak budem v noci počítať ovečky. Pomedzi naliehavé vyzváňanie telefónu, vybavovanie mailov a riešenie problémov s nefungujúcim faxom som si stihla akurát tak natrieť krajec chleba Lučinou a nakrájať papriku. O pol desiatej predpoludním, keď sa mi od hladu zahmlievalo pred očami. Nenávidím ten stav, keď začínam prepadať sebaľútosti z nedostatku cukru v krvi. Že nestíham, že potrebujem dovolenku alebo aspoň masáž chrbta. Že v tomto štádiu by mi pomohla jedine babkina vianočka s hrozienkami a hrnček horúceho kakaa. Alebo moja posteľ s čerstvo prezlečenými paplónmi a stiahnuté žalúzie.

Čas sa vliekol. Vtedy zvyknem počítať, koľko zostáva do konca a či som už za polovicou. A potom zavolala Zuzka. Zuzi, ktorej svadobné oznámenie mám pripnuté na nástenke priamo v úrovni očí a podchvíľou sa zapozerám na zelenú stužku naboku. Že je v Bratislave a že príde aj so svadobnými koláčmi. Strávila som s ňou (a s koláčmi) najlepšie popoludnie za celý október. Urozprávané, usmievavé, hlučné, ale hrozne dobré a veselé. Keď sa za ňou zatvorili dvere výťahu, uvedomila som si, ako mi v práci chýba. A že facebook nie je až taký všemocný, ako som niekde nedávno čítala: vraj sa ľudia prestávajú stretávať, lebo si nemajú čo povedať. Všetko si totiž povedali cez facebook. Neverím.

Po jej odchode som si s dobrým pocitom uvarila kávu. O tretej popoludní. A v nej som si s úsmevom na perách lenivo máčala kocku horkej čokolády. Aj pondelok je len (obyčajný) deň.

93. Toto ja môžem

Vždy keď sa pokazí počasie: začne pršať alebo snežiť, fúka studený vetrisko, čo láme dáždniky aj úsmevy na perách, a zo skríň vyťahujeme hrubé kabáty v nádeji, že sa tento rok ešte hodia a až budúci ich vymeníme za nový model, dostanem obrovskú chuť tvoriť. Písať. Neviem vám vysvetliť prečo, jednoducho je to tak. Z nevysvetliteľných príčin by som najradšej zostala aj s počítačom celý deň zabalená v perinách za zastretými žalúziami, ťukala písmenká do klávesnice a zapíjala to litrami horúceho ovocného čaju. (V pozadí by bežal čierno-biely film pre pamätníkov a z kuchyne voňal chlieb vo vajíčku :-) Ale zázraky sa nekonajú...

...ráno vstávam pravidelne pätnásť minút pred šiestou, potme hľadám v skrini niečo nositeľné (t. j. čisté, voňavé a nepokrčené) a keď si to konečne oblečiem, tak mi ešte pred odchodom z domu stihne napríklad odpadnúť gombík, na pančuche sa mi rozbehne očko, alebo na poslednú chvíľu zbadám fľak z farebnej zubnej pasty vynímajúci sa na bielej blúzke priamo na úrovni bradavky, v kúpeľni zasa maturujem nad make upom, najhoršie je to s čiernymi linkami okolo očí, lebo obkresliť ráno oko trasúcimi sa rukami tak, aby nepôsobilo vulgárne alebo smiešne, je hotové umenie, no a potom pre zmenu pravidelne nadávam na celý svet trčiac v zápche, lebo zasa prídem do práce neskôr, ako som si naplánovala, čo znamená, že tam budem musieť trčať do večera. Namiesto umeleckého fabulovania je nutné myslieť a vybaviť oveľa obyčajnejšie záležitosti: rozhodnúť sa, či pred cestou na sever urgentne prezuť auto, alebo to zvládne bez pokuty a hlavne bez nehody na letných pneumatikách, objednať revíziu plynového kotla, zistiť u niekoho kompetentného, prečo nám zrazu na tridsaťosmičke naskočila RTL (ktorú nechcem) miesto mojej obľúbenej RTL2, ísť sa znova pozrieť do obchodu, či nedostali tie krásne zimné čižmy z katalógu, lebo v sobotu nemali moju veľkosť, objednať sa k lekárovi a kúpiť čerstvý chlieb, lebo ten päťdňový sa už nedá jesť.

Keď neprší, aspoň kvapká = keď sa nedá celý deň stráviť intelektuálnym ponorom do vlastných hlbín, musím si večer nejako vynahradiť stratený čas aspoň ponorom do vane. To zaručene pomáha. Ležiac s ušami ponorenými v pukajúcej pene mám pocit, že s odtekajúcou vodou zmätiem do odtoku aj všetky negatívne myšlienky a obavy dňa. Potom zababušená v ružovom župane s ponožkami po kolená, s mokrými vlasmi vyleziem na balkón a nechám na seba fúkať ten studený vietor, chvíľu vdychujem chladný vzduch, čo mi tak bohovsky dobre vonia a cítim ako mi pri dotyku so studenými dlaždicami preniká chlad až do kostí. Takto vydržím pár sekúnd, čo sa zdajú byť hodinou, a rýchlo vbehnem zasa dnu s krásnym pocitom, že toto je moje počasie. Také ja môžem.

92. Nádej

Nostalgický večer nepoznačený futbalovým šialenstvom. Ležím v posteli a pri mäkkom svetle lampy počúvam Moon River od Henriho Manciniho, Libertango Ástora Piazzollu, Pavarottiho spievať Nessun Dorma z opery Turandot od Pucciniho. Vonku prší, kde-tu počuť dopadnúť kvapku na parapetu, dokonalý súzvuk zvukov. Na nočnom stolíku prázdny dezertný tanierik a lyžička ušpinená od karamelu. Len tak počúvam a myslím na časť dnešného popoludnia stráveného na onkológii. V tom tichu stien. Na chodbe s mnohými dverami. Závan akéhosi silného dezinfekčného prostriedku. Pozerala som na obraz visiaci na jednej z nemocničných stien, striedali sa na ňom tóny modrej, od belasej až po nebesky modrú. Obraz, ktorý som si sama pre seba pomenovala Nádej. Bol to najkrajšie, čo na tej chodbe bolo. V takýchto chvíľach som naplnená až po končeky prstov obrovskou pokorou. Vďakou za to, že som zdravá. Že som tam iba na návšteve. Na návšteve u niekoho, kto pôjde skoro domov.

Mám chuť na pohár vína. Na biele. Na voňavý Muškát. Lebo ten sa teraz hodí k mojej nálade. Keď mám chuť počúvať vážnu hudbu, operné árie, na divadlo, dobrý film, na čokoľvek, z čoho si niečo odnesiem, uchovám hlboko v sebe na viac ako jeden deň. Alebo na horúcu vaňu, lebo voda očisťuje, zmýva špinu.