94. Pondelok

Ráno som si do kabelky narýchlo pribalila načatú horkú čokoládu, chýbala z nej jedna kocka. Predstavovala som si, ako si okolo desiatej predpoludním uvarím kávu, odlomím si kúsok z tej nekompletnej čokolády , budem ju spokojne máčať v horúcej káve a vychutnávať. Ale ako to už v pondelky chodí, z kávy zostalo iba zbožné želanie, že možno sa mi podarí si na ňu nájsť čas niekedy poobede a hádam nie príliš neskoro, inak budem v noci počítať ovečky. Pomedzi naliehavé vyzváňanie telefónu, vybavovanie mailov a riešenie problémov s nefungujúcim faxom som si stihla akurát tak natrieť krajec chleba Lučinou a nakrájať papriku. O pol desiatej predpoludním, keď sa mi od hladu zahmlievalo pred očami. Nenávidím ten stav, keď začínam prepadať sebaľútosti z nedostatku cukru v krvi. Že nestíham, že potrebujem dovolenku alebo aspoň masáž chrbta. Že v tomto štádiu by mi pomohla jedine babkina vianočka s hrozienkami a hrnček horúceho kakaa. Alebo moja posteľ s čerstvo prezlečenými paplónmi a stiahnuté žalúzie.

Čas sa vliekol. Vtedy zvyknem počítať, koľko zostáva do konca a či som už za polovicou. A potom zavolala Zuzka. Zuzi, ktorej svadobné oznámenie mám pripnuté na nástenke priamo v úrovni očí a podchvíľou sa zapozerám na zelenú stužku naboku. Že je v Bratislave a že príde aj so svadobnými koláčmi. Strávila som s ňou (a s koláčmi) najlepšie popoludnie za celý október. Urozprávané, usmievavé, hlučné, ale hrozne dobré a veselé. Keď sa za ňou zatvorili dvere výťahu, uvedomila som si, ako mi v práci chýba. A že facebook nie je až taký všemocný, ako som niekde nedávno čítala: vraj sa ľudia prestávajú stretávať, lebo si nemajú čo povedať. Všetko si totiž povedali cez facebook. Neverím.

Po jej odchode som si s dobrým pocitom uvarila kávu. O tretej popoludní. A v nej som si s úsmevom na perách lenivo máčala kocku horkej čokolády. Aj pondelok je len (obyčajný) deň.