Nostalgický večer nepoznačený futbalovým šialenstvom. Ležím v posteli a pri mäkkom svetle lampy počúvam Moon River od Henriho Manciniho, Libertango Ástora Piazzollu, Pavarottiho spievať Nessun Dorma z opery Turandot od Pucciniho. Vonku prší, kde-tu počuť dopadnúť kvapku na parapetu, dokonalý súzvuk zvukov. Na nočnom stolíku prázdny dezertný tanierik a lyžička ušpinená od karamelu. Len tak počúvam a myslím na časť dnešného popoludnia stráveného na onkológii. V tom tichu stien. Na chodbe s mnohými dverami. Závan akéhosi silného dezinfekčného prostriedku. Pozerala som na obraz visiaci na jednej z nemocničných stien, striedali sa na ňom tóny modrej, od belasej až po nebesky modrú. Obraz, ktorý som si sama pre seba pomenovala Nádej. Bol to najkrajšie, čo na tej chodbe bolo. V takýchto chvíľach som naplnená až po končeky prstov obrovskou pokorou. Vďakou za to, že som zdravá. Že som tam iba na návšteve. Na návšteve u niekoho, kto pôjde skoro domov.
Mám chuť na pohár vína. Na biele. Na voňavý Muškát. Lebo ten sa teraz hodí k mojej nálade. Keď mám chuť počúvať vážnu hudbu, operné árie, na divadlo, dobrý film, na čokoľvek, z čoho si niečo odnesiem, uchovám hlboko v sebe na viac ako jeden deň. Alebo na horúcu vaňu, lebo voda očisťuje, zmýva špinu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára