96. Ako žuvačka

Už som to naozaj potrebovala. Ubytovať sa v peknej hotelovej izbe na treťom poschodí s výhľadom na mestský park, ktorý v novembri pôsobí viac než bezútešne, jeho zemitosť však dotvára atmosféru. Raňajkovať po kúsku zo všetkého, čo je v ponuke, a porušiť tak svoj rituál každú sobotu ráno jedávať iba sladké. Jacuzzi, sauna, masáže, bazén. Mojito. Jazmínový čaj. Romantika pre dvoch za pár stoviek. Ale na peniazoch mi nezáleží, keď sa podarí vo fínskej saune vypotiť aj posledný náznak negatívneho zmýšľania, čo sa na mňa niekde na ceste životom nalepilo ako vyžutá žuvačka na podrážku obľúbených topánok. (Otriem ju o chodník, mám pocit, že som sa jej navždy zbavila, no po pár metroch sa na mňa nalepí iná.)

95. Vyprchané šampanské

Nedeľa. Pozerám dokument o čínskom čaji, o jeho spracovaní a čajovom rituále. Všetko také dôkladné, precízne, rovnaký postup po celé veky. Precíznosť. Ktovie, čo by si Číňania mysleli o mojom hruškovom čaji, ktorý som vytiahla zo škatuľky v zásuvke, hodila sáčok do pohára a zaliala horúcou vodou z rýchlovarnej kanvice. Bez akýchkoľvek emócií, čisto raňajková potreba. Dnešný deň nemá plán, neviem, čo budem robiť. Po sobotňajšom večere plnom ľudí ostalo zrazu tak čudne prázdno. Obed v chladničke, aj koláče, posteľ ledabolo rozostlaná, okno v spálni som otvorila dokorán a nasávam chladný vzduch, čo páli v nose ako feferónka v polievke. Polosuché prádlo na sušiaku v obývačke, kvety popolievané, na stole rozčítané noviny. Radiátory hrejú iba spolovice.
---
Vonku fučí. Keď privriem oči, mám pocit, že je to pravá decembrová meluzína a keď sa pozriem z balkóna cez záves z bielych vločiek, určite uvidím zasnežené polia. Mám rada zvuk vetra pískajúceho na oknách, keď zaspávam. Dnes ale nedokážem spať. Budím sa vždy, keď náhodou pohnem hlavou. Mám zapálený zvukovod v ľavom uchu a nechutne mi to otravuje život. Už neviem na nič iné myslieť, iba na vlastné uši. Nedokážem sa sústrediť na čítanie, televízor počujem zle, napriek tomu ho mám zapnutý, je mi jedno, čo pozerám. Civím na obrazovku a snažím sa ani nepohnúť, nežuť, nedýchať,...
---
Smútok všade naokolo. Prší a nám v aute nefunguje kúrenie, každé ráno v čiapke a rukaviciach utierame predné sklo, aby sme videli aspoň to málo, čo sa dá, kým sa všetko zasa stratí v hmle. A pršať neprestáva. Lístie na chodníkoch sa mení na nebezpečnú mazľavú hmotu, hormóny dobrej nálady z nás rýchlo vyprchávajú ako bublinky zo šampanského. Keď ráno kráčam po ulici do práce, všímam si ľudí, ktorých míňam. Nič nehovoriace tváre, postavy v tmavých kabátoch náhliace sa v daždi. Ako ja. Všetci sme rovnakí. Bezfarební, vyprchaní ako to šampanské v pohári, čo má na okraji stopy po červenom rúži.