95. Vyprchané šampanské

Nedeľa. Pozerám dokument o čínskom čaji, o jeho spracovaní a čajovom rituále. Všetko také dôkladné, precízne, rovnaký postup po celé veky. Precíznosť. Ktovie, čo by si Číňania mysleli o mojom hruškovom čaji, ktorý som vytiahla zo škatuľky v zásuvke, hodila sáčok do pohára a zaliala horúcou vodou z rýchlovarnej kanvice. Bez akýchkoľvek emócií, čisto raňajková potreba. Dnešný deň nemá plán, neviem, čo budem robiť. Po sobotňajšom večere plnom ľudí ostalo zrazu tak čudne prázdno. Obed v chladničke, aj koláče, posteľ ledabolo rozostlaná, okno v spálni som otvorila dokorán a nasávam chladný vzduch, čo páli v nose ako feferónka v polievke. Polosuché prádlo na sušiaku v obývačke, kvety popolievané, na stole rozčítané noviny. Radiátory hrejú iba spolovice.
---
Vonku fučí. Keď privriem oči, mám pocit, že je to pravá decembrová meluzína a keď sa pozriem z balkóna cez záves z bielych vločiek, určite uvidím zasnežené polia. Mám rada zvuk vetra pískajúceho na oknách, keď zaspávam. Dnes ale nedokážem spať. Budím sa vždy, keď náhodou pohnem hlavou. Mám zapálený zvukovod v ľavom uchu a nechutne mi to otravuje život. Už neviem na nič iné myslieť, iba na vlastné uši. Nedokážem sa sústrediť na čítanie, televízor počujem zle, napriek tomu ho mám zapnutý, je mi jedno, čo pozerám. Civím na obrazovku a snažím sa ani nepohnúť, nežuť, nedýchať,...
---
Smútok všade naokolo. Prší a nám v aute nefunguje kúrenie, každé ráno v čiapke a rukaviciach utierame predné sklo, aby sme videli aspoň to málo, čo sa dá, kým sa všetko zasa stratí v hmle. A pršať neprestáva. Lístie na chodníkoch sa mení na nebezpečnú mazľavú hmotu, hormóny dobrej nálady z nás rýchlo vyprchávajú ako bublinky zo šampanského. Keď ráno kráčam po ulici do práce, všímam si ľudí, ktorých míňam. Nič nehovoriace tváre, postavy v tmavých kabátoch náhliace sa v daždi. Ako ja. Všetci sme rovnakí. Bezfarební, vyprchaní ako to šampanské v pohári, čo má na okraji stopy po červenom rúži.