102. 09/03/2010

Poviem vám, šoférovať auto je fakt ťažké. Krútiť volantom, skákať zo spojky na plyn, na brzdu, preraďovať hore dole, pozerať do spätných zrkadiel, nezabudnúť na smerovku, všímať si, či neprekračujem dovolenú rýchlosť, zároveň sledovať dopravné značky a ešte aj cestu pred sebou, je zatiaľ nad moje sily. Úprimne. Môj chlap sa tomu iba smeje. Vraj, čo chcem, keď celá moja vodičská minulosť sa rovná cca trom hodinám stráveným za volantom, z toho dvom na cvičisku a sotva hodine v skutočnej premávke. Môj inštruktor sa smeje tiež a nezalamuje rukami ani po mne neziape ako pavián, ako som si to predstavovala pred prvou jazdou. Vraj mám tomu nechať voľný priebeh a zbytočne nešpekulovať. Ale čo mám robiť, keď chcem byť hneď od začiatku dokonalá? Keď som prvý raz vkročila do triedy, prišiel šok. Takmer všetky stoličky obsadené adolescentmi mužského pohlavia, o ktorých pochybujem, že aspoň tretina z nich prekročila dvadsiatku. Zvyšok baby so zelenými stužkami na batohoch. Márne som dúfala, že sa na kurze vyskytne aspoň zopár dôchodcov, alebo žien, čo prekročili prinajmenšom štyridsiatku, aby som sa necítila tak sama medzi tými, čo si už šoférovanie stihli vyskúšať a od otcov, bratov, kamarátov a spol. pochytili aspoň aké také základy. Ja som nepochytila nič, lebo nebolo kde. V našom aute totiž chýba jedna dôležitá vec. Spojka. Inštruktor ma takisto stihol uistiť, že som dávno po zenite: vraj do autoškoly sa chodí v osemnástich, nie v dvadsiatich šiestich, vraj patrím do rizikovej kategórie a jedinou poľahčujúcou okolnosťou je fakt, že nemám dieťa. No tak ďakujem pekne, že som autoškolu stihla ešte pred tým, ako som si nejaké obstarala. To by so mnou už hádam ani do auta nesadol. A tak stále na to myslím. Vo dne, v noci. Ešte aj v snoch podraďujem a každé ráno sediac v aute na mieste spolujazdca na ceste do práce na všetkých križovatkách podvedome brzdím. Môjho muža sa stále dookola vypytujem, na čo je v auto to a ono, prečo musím robiť toto a tamto, načo je to celé dobré a prečo sa do nemá robiť v opačnom poradí. Inštruktora takisto. Mám čakať, príde to samo a potom to odrazu pôjde automaticky, ubezpečujú ma obidvaja. Čakám teda na ten bod zlomu. Skúškami sa to celé neskončí. Hneď po obdržaní tej malej kartičky ma čaká ďalšia úloha: zabudnúť na spojku a radenie a preladiť sa na automat, čo nám stojí na parkovisku pred domom. Naučiť sa jazdiť a parkovať na aute, ktoré je obrovské. Vždy ma chytá triaška, keď s ním máme zaparkovať v Auparku alebo dakde v meste. Dokonca sa nám stalo, že nás na jednom parkovisku vyzvali preparkovať nášho tátoša na miesto vyhradené pre autobusy, lebo príliš vytŕčal do cesty. Mám sa na čo tešiť. Mojou výhodou v tomto smere je aspoň trpezlivý a chápavý manžel. Týmto mu odkazujem, lebo viem, že moje príspevky pravidelne číta, aby sa pripravil na prípadné dramatické situácie a už dopredu si precvičoval hlboký nádych a výdych.