104. Spadla hruška zelená

V poslednom čase mám pocit, že akosi ľahko prepadám negatívnym myšlienkam. Nič nefunguje, ako má: pribrala som dve kilá a určite sa nevojdem do tých čiernych puzdrových šiat, čo som mala na sebe zatiaľ iba raz, aj to na svadbe sesternice v januári bezprostredne po dvojtýždňovej nedobrovoľnej hladovke, pokazila sa nám zabudovaná umývačka, čo znamená, že ak zavoláme opravára, budeme musieť rozobrať hádam pol kuchynskej linky, aby sa k nej dostal, som frustrovaná z autoškoly a z bratislavských križovatiek, na ktorých ma môj inštruktor pravidelne týra, na perách sa mi vyhodil herpes veľký ako zemeguľa a po pokuse vyliečiť ho reklamou vychválenými priehľadnými náplasťami mám okolo neho navyše červený fľak vo veľkosti jednoeurovej mince, na parapete mi umierajú fialky a na balkóne zmrzli muškáty,... má zmysel ešte vôbec pokračovať? No neprepadli by ste depresii aj vy? V sobotu po prečítaní pár pozitívne ladených článkov a vzhliadnutí filmu Rúž, ktorý som mimochodom takmer celý preplakala, lebo dostať rakovinu v 27. rokoch a prísť o oba prsníky ako hlavná hrdinka, je hrozná tragédia. A tak som si povedala DOSŤ! Odteraz budem pozitívne naladená, aj keby ma prešiel parný valec (čo sa, pevne dúfam, nikdy nestane)! Nedeľu som strávila zahrabaná v knihách a časopisoch a podvečer takmer dve hodiny naložená vo vani s ružovou pleťovou maskou a dvoma plátkami uhorky na tvári neustále si opakujúc, že sa cítim výborne a mám sa úžasne. Aj dnes ráno som sa mala. Vykračujúc do práce som si hovorila, že aký je krásny deň, vôbec nevadí, že prší a v ľahkom kabáte mi je brutálne zima, vôbec nevadí, že je pondelok a čaká ma kopec práce, vôbec nič nevadí, lebo ja sa mám super... Keď zrazu... Prásk! Asi dvadsať metrov pred vchodom som sa ocitla na zemi. Váľala som sa tam ako hnilá hruška nechápajúc, čo sa vlastne stalo. Keď som sa konečne pozbierala, aby som zistila, aký je rozsah škôd, takmer mi z úst vyšla tá najškaredšia nadávka, aká existuje. Rifle, ktoré som za strašné peniaze kúpila sotva pred dvoma týždňami, na oboch kolenách deravé. Kolená krvavé. No paráda! V rýchlosti som premýšľala, ako vzniknutú situáciu vyriešiť. Do práce som takto ísť nemohla, to musíte uznať. Už len z jednoduchého dôvodu: to by sa podaktorí moji kolegovia ohromne potešili, že kolegyňa sa takmer prizabila na rovnej ceste. Takú radosť im však neurobím. Počúvajúc vlastný pud sebazáchovy som zvolila útek. Útek do Tesca dúfajúc, že tam nájdem nejaké slušivé rifle a stihnem sa načas dopraviť nazad do práce. V kabáte, zahalená do dlhého šálu, s dierami na kolenách držiac v rukách pracovnú kabelu som musela vyzerať úchvatne. Navyše mi kolená stále krvácali a riadne pálili. Dokrívala som do obchodu a rýchlosťou blesku som si v kabínke skúšala jedny rifle za druhými, kým som nenašla nejaké, do ktorých som sa vošla a vyzerala v nich k svetu. Napriek krízovému stavu som nepodľahla negatívnym myšlienkam. Aj keď priznávam, že možno aj kvôli faktu, že nielenže som si nakoniec kúpila perfektné rifle, ale aj zopár tričiek, tenisky a ešte som stihla prísť aj načas (ovešaná taškami). Trošku krívajúc, zato vo výbornej nálade. Ubolene spokojná. *** Sedím na gauči a pozerám telku. Nohy vyložené na operadle gauča, kolená bolia pri každom pohybe. Vravím si, že všetko zlé je na niečo dobré. Stratila som síce pár kvapiek krvi, jedny rifle, ale získala som kopec nových vecí. No neoplatí sa myslieť pozitívne? Želám vám krásny týždeň. A keď pôjdete po chodníku, pozerajte sa pred seba, aby ste nedopadli ako ja!