112. Tak jesenne

Leto za nami. Prší. Tak jesenne, smutne. V televízii bežia mimoriadne správy. Na stoličke pohodená kopa prádla na žehlenie, v umývačke riad od včera, porozkladané taniere. Janko vo vani, občas spoza zatvorených dverí počujem špliechať vodu. Viem, že číta Týždeň a keď ho dočíta, pohodí ho na zem vedľa vane a zavolá ma, aby som ho odniesla, lebo ho zamokrí. Robí to tak vždy. Predtým, ako časopis odnesiem, pobozkám ho a pohladím po vlasoch. Robím to tak vždy. Je mi chladno, uvarím si čaj. S príchodom chladných večerov mám naň opäť chuť. Na čaj a zapálené sviečky. Sezónu odštartoval pred pár dňami práve môj manžel, keď večer zapálil sviečku v kuchyni na stole aj v obývačke na polici. Už viem, že ich mäkké svetlo mi chýbalo celé leto. Naložím tmavé prádlo do práčky a usalaším sa pred televíziou zamotaná do kockovanej deky s miskou zeleninového šalátu na kolenách. V sobotu boli u nás svokrovci a priniesli za tri igelitky zeleniny zo záhrady v Nemčiciach, strašne za z toho teším. Kopu paradajok som nakrájala včera do šalátu, štyri cukety postrúhala nadrobno a nechala zamraziť. V zime bude polievka a slané koláče z lístkového cesta a talianske rizoto, čo máme tak radi. Vyšla som na chvíľku na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. Robím to často, najmä večer a ráno ešte v pyžame, aby som vedela, čo si mám obliecť. Susedia venčiaci svojich psov už videli všetky moje pyžamá a nočné košieľky. Vždy vyleziem von len tak, celkom naboso. Poobzerám si svoje bylinky, pochválim takmer stále kvitnúce muškáty (sú dva, jeden ružový a druhý červený), zadívam sa na pole a keď mi začne byť zima, schovám sa dnu. Dnes oblaky visia nízko, sú ťažké a tmavé, akoby malo každú chvíľu začať pršať. Je chladno ako v novembri, tak dušičkovo. Treba povyťahovať zo skríň svetre a kabáty. Aj čiapky a šály. Priznávam, že ja sa na jeseň tak trošku aj teším. Lebo ja mám rada studené počasie, dážď, aj vietor. Ale iba vtedy, keď sa na to pozerám z tepla nášho bytu.