137. Čakanie na búrku

Príjemný júnový večer, krátko pred pol jedenástou, práve sme dopozerali Jste to, co jíte. „Bodol by tichý nočný dáždik“, premýšľam nahlas. „Vlastne nemusel by byť tichý. Rada by som sa započúvala do zvukov blížiacej sa búrky. Do kvapiek dažďa kropiacich okenné parapety.“ Skrytá otázka v mojich slovách zostane bez odpovede. Janko hrá wii nevnímajúc, čo hovorím, a ja sa neviem rozhodnúť, čo s načatým večerom. Spať sa mi ešte nechce, ale ani čítať, ani sledovať televíziu. Neviem, čo by som robila. Vravím si, že by som tento voľný čas mala čo najlepšie využiť, lebo o chvíľu už nebude príležitosť, ale neviem ako. Malá mi tlačí na žalúdok, teraz ľutujem, že som si večer dala pohár kakaa. Idem si aspoň odlíčiť a nakrémovať tvár a vyčistiť zuby. Auto máme po týždni opäť funkčné, dnes ho J. priviezol zo servisu, tak sa teším, že nemusím viac cestovať za lekármi autobusom v takom sparne ako napríklad včera. Trmácala som sa na Kramáre preplneným autobusom a potom zasa hrkotajúcim trolejbusom. Kropaje potu na čele, mokrý chrbát. Dorazila som s viac ako hodinovým predstihom a nevedela, čo s časom. Sediac na nízkej bielej lavičke som teda hrýzla do plneného celozrnného pečiva a pozorovala ruch nemocnice. Ako bzučiaci úľ. Cítila som sa tam dobre, dôverujem tomu priestoru. Dnes rýchly obed: kuracie soté s hríbami a obyčajná ryža ako príloha. Rýchle varenie, rýchle jedenie. Zjedlo sa všetko. Popolievala som kvety v celom byte, lebo brečtanu, ktorý J. nedávno kúpil, už začali schnúť listy, poliala som aj bylinky na balkóne, vysušené a ovísajúce listy petržlenu a pažítky. Ožehlila prádlo a vyprala jednu práčku farebného. Večer sme sa boli prejsť v poli, kde J. chodí behávať. Krížom cez obilie a kukuricu vedie prašná cesta. Niekedy tam vidieť bažanty a vyplašené poľné zajace. Popri ceste sme objavili aj zemiačisko, čerešňu a orechy. Prechádzalo sa nám dobre, tešili sme sa z príjemnej atmosféry, J. mával pristávajúcemu lietadlu a na mojom pomarančovom tričku zasa pristávali malé čierne chrobáčiky. Boli všade a šteklili ma lezúc mi po rukách a krku. Polhodina pred polnocou. Otvoreným oknom prúdi do spálne vlhký a trošku chladný vzduch a ja stále čakám na búrku.