139. Sobota

Tieto dni sú najmä o čakaní. Na ten malý zázrak. Plynú jeden za druhým , každý iný, v skutočnosti všetky rovnaké. Snažím sa ich tráviť aktívne, stále niečo robiť, aby mi čas ušiel rýchlejšie, aby som nemusela myslieť na to, kedy sa to už konečne spustí. Nekonečné čakanie. Brániť sa nervozite a stresu, nepripúšťať si večne zvedavé telefonáty, či už. Občas sa mi kvôli tomu náhle zhorší nálada. A občas sa mi dokonca na chvíľu podarí zabudnúť, že som tehotná. --- Po aktívnom týždni unavený víkend. Vonku to vyzerá na dážď, visí na vlásku. Ranná prechádzka do obchodu po čerstvé pečivo ma vyčerpala, bolí ma celé telo. Kúpili sme nakoniec iba väčšiu bagetu, kukuričnú krupicu a balíček cukríkov. V záhradách prezreté čerešne naklonené k zemi, nikto ich neoberá, nechajú ich ležať porozhadzované po tráve. Odniekiaľ počuť škriekať pávy a ja si hneď spomeniem na Perinbabu. Vlečieme sa pomalým krokom domov, nad nami ťažké mraky, štípu muchy, celý svet je unavený, spomalený. Počasie mi hrá do karát, nahráva mojej chuti na ničnerobenie, maximálne si pozrieť dobrý film a dočítať rozčítanú knihu. Poobede plánujem domáci wellness v skromných podmienkach našej kúpeľne: na vlasy marhuľový šampón a olivová maska, telo si vyumývam ovocným sprchovým gélom a natriem mliekom s vôňou bambuckého masla a citrónovej trávy, pre nohy toľko potrebná pedikúra. Už len predstava zaroseného kúpeľňového zrkadla je mimoriadne sympatická. No a večer (alebo až zajtra) možno uvarím cuketovú polievku podľa najnovšieho Apetitu, lebo po včerajšom vyprážanom enciáne s hranolčekmi a tatárskou omáčkou treba výrazne odľahčiť. Boli sme pozvaní na obed do reštaurácie, ja som pri predstave roztekajúceho sa syra nevedela odolať a musela som si ho objednať. Zrejme posledný extrémistický kúsok pred zavŕšením dojčenia. --- Teším sa zo staro-nového balkóna, ktorý nám vo štvrtok prišli zaskliť. Teraz vyzerá úžasne, akoby sa ten priestor zväčšil, chodím sa tam nadýchať vône čerstvo opraného prádla, pokochať sa novým výzorom. Pred chvíľou som vyliezla z vane. Naposledy som sa kúpala v októbri minulý rok, po dlhom čase je fajn pocit ponoriť sa pod hladinu alebo si len tak čítať noviny a popri tom dávať pozor, aby sa úplne nerozmočili. Vonku konečne začalo pršať a vzduch v byte sa mení, vlhne, teplota klesá smerom k znesiteľnosti. Sediac na gauči zapíjam mliekom francúzsky film Klára a ja. Cítim sa dobre, uvoľnene, lebo zasa na chvíľu zabúdam.