152. Advent

Raňajkujem jogurt z kozieho mlieka s kúskami jablka a plátkami banána, ktoré som si vlastnoručne nakrájala, a všetko zmiešala v objemnej miske. Prítmie bytu, malá ma plačom vytrhne z premýšľania, raňajky zostali nedojedené. Veronika je už vyše týždňa prechladnutá, stále má plný noštek, na polici celá apatieka. Dni našťastie utekajú, zo dňa na deň sa hádam cíti lepšie.

Ponuré novembrové šero. Hmla. Hmla každé ráno. Dážď nikde. Advent začal celkom nenápadne. J. vytiahol zo skrine adventný veniec, dnes sme zapálili na ňom prvú čajovú sviečku. Jej mäkké svetlo dodáva obývačke zvláštne čaro, útulnosť. Mám vtedy chuť zaliezť pod deku s horúcim kakaom. Miesto toho sa ponáram do vane plnej horúcej vody s vanilkovou penou. So zasychajúcou maskou na tvári čítam knihu Francouzky umí žít a je mi dobre. Feniklovo-rascovo-anízový čaj, posledné dve vrecká v škatuľke. V televízii bežia správy, stihla som povešať na balkón vypraté prádlo. Oblečená v zimnej bunde s holými nohami nasunutými v ľahkých papučiach. Vďaka vanilkovej aviváži tam vonia ako na Vianoce. Myslím na to, že tieto sviatky budú iné. Menej konzumných darčekov, viac originálnych nápadov, viac lásky (?). Tak sme sa rozhodli. My sme už naladení na vianočnú vlnu, minulý týždeň Janko upiekol prvú ochutnávku vianočného pečiva – mandľové sucháre, čo sa zjedli v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Ja som zasa upiekla perníkové muffiny s lieskovcami. Vo štvrtok sa bude zdobiť stromček. A na stoly prestriem vianočné obrusy. Pozerám na lesklé obrázky v časopisoch, hľadám ďalšie inšpirácie. Predvianočný čas milujem. Deväť hodín večer. Zarosené okná, na kuchynskom stole špinavý riad, sviečka na adventnom venci horí. Veronika ešte nespí, odsávame soplíky, kvapkáme do nosa kvapky na odpuchnutie sliznice. Už ma to prechladnutie nebaví. Som unavená.