Úsmevná stretávka

Včera som bola na stretávke zo strednej školy. Gymnázium som skončila v roku 2002, takže sme sa stretli druhýkrát za desať rokov. A viete čo? Vôbec sme sa nezmenili! Teda myslím povahovo. Stále tie isté duše, len o pár rokov staršie. Škoda, že neprišli všetci, ale aj tak bola dobra zábava: pozreli sme si školu, našu bývalú triedu, odovzdali našej niekdajšej triednej profesorke kytičku kvetín, dobre sa navečerali v reštaurácii, popozerali si staré fotoalbumy, zaspomínali, porozprávali o tom, ako sme žili tých posledných päť rokov, čo sme sa nevideli. Neštuduje už skoro nikto, všetci pracujú, takmer všetci sme poženení a povydávané, zopár slobodných mamín, pár rozvedených a veľa detí. Tak to v živote chodí.

Bolo mi s nimi tak  dobre. Som prekvapená, že hoci sa nestretávame často a niektorých som fakt nevidela celé tie roky, vôbec sme si neboli ani trochu cudzí. Prekvapivo úprimní, otvorení, žiadne divadlo a pretvárka, vyvyšovanie. Keď som si prezerala tie staré fotky, napadlo ma, prečo je to tak, že sa nám zdá, že teraz vyzeráme oveľa lepšie ako predtým. Vlastne to neplatí len v tomto prípade, ale celkom všeobecne takmer vždy. Keď vidím fotku kohokoľvek spred pár rokov, vyzerá na nej horšie ako dnes. Napriek tomu, že čas sa nezastavil, pribudli roky a s nimi možno aj vrásky. Ktovie, prečo je to tak. Iba tuším, že to dajako bude súvisieť s aktuálnou módou, trendami v účesoch, líčení a čo ja viem v čom ešte. To, čo bolo kedysi in,  sa nám zdá staré, ošúchané, nemoderné, gýčové, smiešne, trápne. Teraz sa smejeme na tom, aké moderné boli koncom 90. rokov kapsáče  a topánky na extra hrubej platforme, aké nosili chalani padavé úšesy, v akých podomácky upletených svetríčkoch skombinovaných s mrkváčmi sme drali gymnaziálne lavice. Smejeme sa, aké boli naše prvé mobilné telefóny tehly. A že sme počúvali diskmeny, o kazeťákoch a wolkmenoch ani nehovoriac. A smejeme sa na kadečom inom, je toho dosť na to, aby sme sa mohli rehotať celý večer. A v dobrom spomínať, lebo to boli predsa len krásne časy, keď často jediným naším trápením bola štvorka z matiky.

 Ktovie na čom sa budeme smiať o ďalších desať rokov.