Byť takou

Raz by sme chceli mať vlastný domček. Nie malý bungalov, ale poschodový s veľkou záhradou. A k tomu psa a mačku. Presne vieme, ako by mal vyzerať. Hudba budúcnosti...

Letné rána by sme trávili s J. na terase s voňavou šálkou kávy, v župane s čerstvo umytými, ešte mokrými, vlasmi. Raňajkovali by sme chlieb s maslom a džemom, pritom si čítali noviny. Alebo by som  sa bosá prechádzala po tráve vlhkej od rannej rosy a kochala sa pohľadom na upravený trávnik a kvitnúce muškáty na oknách. Cez deň by naše deti šantili v záhrade, bola by radosť pozerať na ich šťastím a bezstarostnosťou svietiace očká. Cez víkend by J. griloval na terase mäsko a zeleninu pre priateľov, popíjali by sme dobre víno a zhovárali sa do neskorých nočných hodín. Preberali život zo všetkých strán. Dlhé zimné večery by sme trávili s deťmi pri hrách, čítali si rozprávky a príbehy... Vraciam sa do reality. Do nášho dvojizbového bytu, za ktorým mi raz bude smutno:-)

S Veronikou často chodievam na prechádzky do dediny. Idúc po uličkách mimo hlavnej cesty si všímam, ako žijú ľudia. Aké majú domy, záhrady. Pravidelne chodievame okolo jedného staršieho, do modernej podoby prerobeného domu. Veľmi sa mi páči jeho kuchyňa. Vysunutá dopredu, presklená. Nemajú záclony, vonkajšie žalúzie sú často otvorené, preto  do nej občas nehanebne nakúkam a obdivujem všetko, čo vidím. Zariadená vo francúzskom štýle. Aký to musí byť pocit umývať riad a pozerať sa pri tom namiesto do steny priamo do záhrady resp. na ulicu! Často som si predstavovala, akej žene tá kuchyňa asi patrí. Ako asi vyzerá, aká asi je. Jednoznačne štýlová, v strednom veku, nabitá francúzskym šarmom. Deti už dospelé, vie, čo od života chce. Nikdy som ju tam však nezahliadla.

Nedávno sme neďaleko nášho domu stretli pani s malým psíkom. Keďže Veronika miluje všetkých havkáčov, zastavili sme sa pri nich a ja som sa s tou ženou dala do reči, pričom sme v družnej debate strávili asi polhodinku. Psík sa volá Pišta, má ho z útulku. Na krku sa mu hompáľa dobre viditeľná červená známka s menom. Keď sme sa lúčili s tým, že sa určite ešte uvidíme, lebo býva neďaleko a Pištu pravidelne chodieva venčiť okolo našich bytoviek za dedinu do polí, kde ho môže bezstarostne pustiť z vôdzky, Veronika za havkáčom žalostne plakala.  Vtedy som si povedala, že to musí byť ona. Tá žena s kuchyňou. Presne zodpovedala tomu, ako som si ju predstavovala. Inteligentná. Dobre vyzerajúca. Primerane sebavedomá. Skúsená. Šarmantná. Milá. S dospelým synom.

Aj ja chcem byť raz takou ženou. S domom a krásnou kuchyňou, kde za prestretým stolom budeme všetci spolu.  Ženou s takým vystupovaním, sebavedomím a skúsenosťami. Milujúca.

 Hudba budúcnosti, musí dozrieť čas. Na náš dom, na kuchyňu i na tú ženu ukrytú vo mne.
.......................................

Inak  minulý týždeň sme išli s Veronikou okolo toho domu zasa.  A viete, kto pobehoval po záhrade? Pišta.