Pán Brambora

Pán Brambora z Peppa Pig vo Veronikinom podaní. Šikulka!

Samé kvety u nás doma

Kvety nájdete u nás tradične na stole vo váze,  na parapetách samozrejme, na balkóne, obrazoch, oblečení, hračkách... no a vyrábame ich aj z papiera či plastelíny. S nimi je veselo:)

Prišla k nám jar

Jar je už aj oficiálne tu, tak bolo načase pustiť sa do roboty. Popresádzať izbové rastliny, zveľadiť balkón. V hlave túto myšlienku nosím už snáď od februára, ale zrealizovať to bolo trochu ťažšie. Však viete:) Konečne sa mi minulý týždeň podarilo zabehnúť do kvetinárstva a kúpiť substrát. No a ten až do dnešného dňa čakal na balkóne. V kvetinárstve sme si s Veronikou kúpili každá ešte jeden malý kvietok pre radosť a aj tie nám teraz skrášľujú balkón.

Dnes dopoludnia som si konečne našla trochu času aj na môj plán, kým Kristínka spala na balkóne a Veronika sa obšmietala okolo mňa. Tak  som ju zapojila do práce, lebo záhradníčenie sa jej veľmi páči. V zime dostala od mojej sestry knižku o pestovaní bylín a zeleniny (predstavila som ju na svojom "tvorivom" blogu) a tak sme podľa knihy odkladali každý jeden malý kelímok od jogurtu, aby sme ich mohli použiť ako miniatúrne črepníky a zasadiť do nich semienka. Podľa "návodu" v knihe dnes do nich zasiala špenát a bazalku a vyrobili sme si aj veselé zapichovátka, ktoré doslova oživili celý balkón. No a kým ona sadila, ja som rýchlo popresádzala aspoň zopár izbových kvetov. Všetky som nestihla, tak pokračujeme nabudúce.

Usoplený deň

Včera sme strávili úžasné predpoludnie vonku a popoludnie zasa na návšteve u známych. Už poobede som si všimla, že Veronika soplí, ale nepripisovala som tomu význam, keďže krátko predtým plakala. Večer už mala plný nos a noc bola zlá. Často sa budila na to, že nemôže dýchať, plakala, kričala, ani za ten svet sme jej nevedeli do nošteka nakvapkať kvapky. Však viete, o čom je reč:) 

Dnes už soplí a  kýcha ostošesť, tak sme pre istotu zostali celý deň doma v teple. Verím, že je len prechladnutá a nenastúpi u nej horúčka, no ešte viac verím, že to od nej neschytá Kristínka. Lebo plný nos u dojčaťa, ktoré nevie dýchať ústami, je katastrofa. 

Deň trávime pri hre, čítaní, pozeraní a počúvaní rozprávok, v kuchyni. Čajíčkujeme vo veľkom. Pacientke som na želanie uvarila "cestovinku" - zeleninovú polievku na spôsob minestrone s grahamovými mušličkami a "upiekli" sme spolu tvarohové mištičky s lesným ovocím.

Čriepky

Ako ste už určite zaregistrovali, baví ma fotiť si všetko možné, čo sa okolo mňa doma mihne. Kvalita snímkov nie je ohurujúca, ale mňa veľmi baví cvakať si kadečo z našich dní a potom, keď je čas, len tak sa hrabať v kôpke záberov a tešiť sa z ich "všednosti". Inšpirovala som sa Natálkou, ktorá už dlho dáva na svoj blog podobné mozaiky a mne sa vždy veľmi páčia.

Tu je tá moja z minulého týždňa, ktorý bol neuveriteľne plodný na zábery, zážitky a (vďaka počasiu) aj na indoorové aktivity.

1. s Veronikou sme piekli zdravý celozrnný mrkvový koláč, 2. začali vo veľkom počúvať rozprávky a pesničky na cédečkách, 3. kúpili si do vázy tieto krásne žlté tulipány (ktoré mimochodom vydržali celučičký týždeň, až včera som ich vyhodila a nahradil ich hyacint), 4. bleskový nákup v potravinách vo štvrtok cestou od pediatričky, 5. sedemtýždňová Kristínka, 6. piatkový obed - opekané kuracie mäsko, kuskus a zelenina na masle

Konečne prišla jar. Vonku je slnečno, teplo, len nás občas ešte hnevá prisilný a studený vietor. Von chodievame takmer každý deň tak na dve hodiny, kým Kristínka spí v kočíku. Kreslíme kriedami na chodník, hádžeme si loptu, kočíkujeme bábu, trávime čas na pieskovisku, šmykľavke, hojdačke, v detskom domčeku, alebo sa Veronika preváža na odrážadle. A občas ju necháme vyšantiť sa v detskom kútiku v nejakom nákupnom centre.

Minulý týždeň sa mi prvý raz od pôrodu podarilo dostať do obchodov. Bol najvyšší čas, lebo som si potrebovala kúpiť veľa vecí, keďže moja postava po pôrode ešte nie je ideálna a tým pádom som si nemala čo obliecť. A samozrejme kopec vecí potrebovala na jar aj Veronika. Najmä topánky a tričká s krátkym rukávom. Boli to síce rýchle nákupy - žiadne "obzeračky" a blúdenie pomedzi regály sa nekonalo, iba zaostriť pohľad, vybrať, vyskúšať, zaplatiť a ísť, ale aj tak som spokojná:)

Vzbura na palube

Keby mi niekto ešte nedávno tvrdil, že obdobie vzdoru je také psychicky a fyzicky náročné, tak mu neuverím. Ale čo sa deje u nás posledné týždne, ma dokonale presvedčilo o opaku.
Niekedy to dieťa nespoznávam. V okamihu sa situácia z pokojnej zmení na bojové pole, kde vybuchujú míny a ja netuším, ako som  sa ocitla uprostred toho desu. Aby som bola konkrétna: Sme na ihrisku, je nám fajn, smejeme sa, keď tu zrazu prichádza narušiteľ - iné dieťa. Veronika mi celé predpoludnie nariekala, že chce ísť medzi deti, no a keď prichádza rovesník, tak sa začne od jedu hádzať na zem, biť ma, kopať a metať naokolo všetkými končatinami. Nechápem. Alebo chce ísť von so svojím kočíkom a bábätkom a keď sme konečne vonku, tak kočíkom hádže  na všetky svetové strany, rozčuľuje sa, kričí a neutíšiteľne narieka. Prečo? Ja nechápem.
Návraty z prechádzok sú hrozné. Jedno dieťa plače v kočíku, druhé ťahám za ruku a vrieska, lebo nechce ísť domov. Navyše si líha na zem, kope, bije ma a ťahá za vlasy, prípadne sa snaží utiecť mi. A tak jednou rukou tlačím kočík s Kristínkou, na malíčku sa mi hompáľa detský kočík s bábikou a druhou rukou nesiem Veroniku.Som celá strapatá, spotená a na tvári upatlaná od piesku a blata, ktoré mi tam  v hneve Veron nacápala. Našťastie sa to nedeje úplne každý deň, ale bohužiaľ dosť pravidelne na to, aby som mala pred každou prechádzkou obavy, čo zas bude. Už som sa normálne pristihla pri tom, že sa teším, keď prší a nemusíme ísť von.

Poslušnosť  (nemám rada, to slovo), to je kapitola sama o sebe. Myslím, že Veronike dávame veľa slobody, ale sú veci, ktoré jednoducho  robiť nemôže. Donekonečna púšťať vodu. Odmietať si umývať zúbky. Vyzliekať sa donaha a tak utekať z bytu.na chodbu. Rozhadzovať hlinu z kvetináčov po byte. Vyliezať na okenné parapety. Ťahať záclony až kým garniže nie sú napnuté ako struny...
Podľa psychológov treba dieťaťu nastaviť citlivo hranice. Vychovávať metódou logických dôsledkov konania. Deti nebiť. Predvídať krízové situácie. Rešpektovať a byť rešpektovaný. Ale to je sakra ťažké. Pekne sa to v tých knihách číta, neuveriteľne ťažko realizuje.

Priznám sa, tečú mi nervy. Hlavne večer, keď ma dobieha únava z celého dňa. Vrieskam po nej, som nervózna ako pes, niekedy mám slzy na krajíčku. Občas dostane na zadok, ide do kúta.
Beriem to ako vlastné zlyhanie a je  mi zo seba nanič. Snažím sa chápať ju, nemôžem predsa od malého dietka čakať, že sa bude správať podľa mojich predstáv. Dieťa nie je zmenšený dospelý. No niekedy konanie predbieha myslenie. A niekedy jednoducho trestám, lebo už si fakt neviem rady...
Veronikino správanie sa prudko zhoršilo v priebehu niekoľkých týždňov a ja som si myslela, že tak reaguje na narodenie sestričky a nedostatok mojej pozornosti, hoci sa jej maximálne venujem a stále ju ubezpečujem, že ju ľúbim. Napokon som problém prediskutovala s tlupou matiek na detskom ihrisku, ktoré ma uistili, že ony to majú (až na pár výnimiek) doma tiež a sú rovnako "na nervy" ako ja. Videla som to na vlastné oči. Z ihriska sme odchádzali ako krotiteľky divých šeliem.

Vravím si: "Vydrž pol roka a bude to dobré!" Podľa múdrych knižiek obdobie vzdoru vrcholí okolo tretieho roku života a koncom štvrtého definitívne odznieva. Úprimne sa na to teším.

PS: Tento príspevok som po častiach písala celé popoludnie. Jedným prstom popri nosení Kristínky na rukách po kuchyni:)