Bye bye január

Posledný januárový deň. Náročný mesiac to bol. Myslím psychicky. Takmer pre všetkých v mojom okolí. Nehody, choroby, bolesti, straty, hádky, ...  Akoby nám chcel po dňoch hojnosti a veselej rozšafnosti niekto tam hore pripomenúť pokoru.
Počasie bolo nanič, chvála aspoň tým pár zasneženým a mrazivým dňom, čo boli. Väčšinu dní však bolo iba ponuro, hmlisto a nepríjemne mrholilo. Polovicu mesiaca sme strávili zavreté doma kvôli viróze - horúčke a soplíkom. Našťastie po vianociach a narodeninových/meninových oslavách máme doma veľa nových hračiek a kreatívneho materiálu, tak sa nám s nudou darilo pasovať celkom dobre.
Kristínka oslávila svoje druhé narodeniny a sama sa rozhodla, že už nechce nosiť plienky. To jej fakt kvitujem! Síce nehôd je ešte dosť, treba sa jej občas spýtať, či nechce cikať, lebo zabúda, ale uberá sa to rozhodne dobrým smerom. Plienku jej už cez deň vôbec nedávam, ani keď ideme niekam von, ani na popoludňajší spánok, dostane ju až večer tesne pred uspávaním.

Veronika chodila v januári do škôlky presne jeden a pol týždňa. Na začiatku mesiaca boli dlho prázdniny a potom ju zasa skolila viróza. Užívali sme si spoločný čas doma. Dlhé ranné vyspávanie, rozprávky, piekli sme spolu koláče, varili, čítali, maľovali si a robili úlohy z pracovných zošitov.
Zajtra sa vracia do škôlky a je z toho nešťastná. Na nálade je pridáva aspoň karneval, ktorý budú mať v stredu a dnes sme naň zmajstrovali z kartónu lienkine krídla. Bude totiž lienočkou.

Pre mňa osobne bol január tiež veľmi turbulentný mesiac. Borila som sa so zlými náladami, nervozitou, únavou. S nedostatkom času pre seba. Viacero vecí nevyšlo podľa mojich predstáv. Zajedala som smútky sladkosťami a teraz  prišiel čas vrátiť sa do formy! Na druhej strane som si užila narodeniny, posedenie s kamarátkou, dostala som veľa krásnych darčekov. A veľa darčekov som darovala i sama sebe. V šatníku aj na kozmetickej poličke mám plno nových vecí a veľmi sa z nich vytešujem. Mám nové knihy, chodím zasa do knižnice, oprašujem nemčinu na Deutche Welle a učím sa angličtinu s BBC. No a jediným mojim novoročným záväzkom je racionálne sa stravovať a cvičiť, nech dám dole tých prebytočných šesť kíl, čo mi kazia postavu:)

Január bol ako táto korytnačka. Stačí fúknuť a všetko sa rozsype kade tade.

Január v mozaike: 1, kuchynská harmónia bez stylingu, len tak ako bolo, 2. francúzsky jablčník, 3. moja narodeninová torta od J. - marlenka, 4.  zásoba liekov na stole, 5.  farbičky sa u nás míňajú rýchlym tempom, 6. kúpeľové soli, 7. plastelína naša každodenná 8. Kristínkina torta, zasa marlenka, 9. zavítalo k nám slnko

Tak vitaj február! Želám si veľa zdravia a slnka:)

Knihy robia človeka

Kde býva čas, Mladé letá 1991

Najobľúbenejšia kniha Veroniky v istom období, keď mala možno dva-tri roky. O malej Karinke, na ktorú nikto nemá čas a preto sa vydala hľadať ducha času.
Teraz tú knižku objavila Kristínka a razom sa stalo to isté. Čítame si ju aj päťkrát denne, teda rozprávam jej príbeh podľa obrázkov. Tie ilustrácie sú fascinujúce! Strašne sa mi páčia, úplne najviac obrázok, kde ujo hodinár ukazuje Karinke z veže celé mesto.
Kniha má svoj príbeh. Ako dieťa som ju vyhrala v časopise Ohník a vôbec sa mi vtedy nepáčila. Nerozumela som deju. Teraz už viem prečo. V knihe úradoval tlačiarenský škriatok a text je poprehadzovaný (pomiešané strany). Preto nedáva zmysel.
A tak ho dievčatám voľne prerozprávam kým si ony pozerajú ilustrácie, namiesto toho aby som zbesilo listovala tam a späť a hľadala stratenú niť.
Hľadala som na internete, či kniha v slovenskom preklade nevyšla ešte raz, prípadne nebola dotlačená, ale našla som len informácie o vydaní z roku 1991, ktoré mám ja.

A ešte niečo ma včera veľmi potešilo. Zasa chodíme s radosťou do knižnice!
Aby ste mi rozumeli... aj doteraz sme chodievali do knižnice, ale odkedy sme sa presťahovali, začali sme chodievať do knižnice v novom bydlisku. A to žiaľ nebolo ono. S pani knihovníčkou asi nie sme naladené na rovnakej vlne, pretože nám neustále menila podmienky požičiavania kníh. Najprv Veronike vystavila vlastný preukaz, o mesiac tvrdila, že Veronika je ešte malá, nemôže mať vlastný, preto nech si požičiava knižky spolu so mnou. Pani knihovníčka jej povolila päť kníh na mesiac, čo je pre nás štandard, s tým si vystačíme, no o niekoľko týždňov nás z ničoho nič prekvapila tým, že jej päť kníh nepožičia a musia stačiť tri s argumentom "veď čo ostane iným deťom..." (pričom detských kníh tam má habadej a čitateľov málo). Veronika zmätená a frustrovaná neustálymi zmenami pravidiel vybuchla a pomedzi slzy na knihovníčku kričala, prečo ju stále takto trápi, vzlykala a bežala k dverám. Pani sa rozbehla za ňou a miesto chlácholivého vysvetľovania na ňu direktívne zrúkla, nech po nej láskavo nekričí a že nie je jediné dieťa v obci, ktoré chodí do knižnice. Nikdy predtým som moju štvorročnú dcéru nevidela reagovať na cudzieho človeka takto. Fakt nikdy som nezažila takýto emotívny výstup na verejnosti. Stála som tam ako prikovaná a na chvíľku nevedela, ako mám zareagovať.  Na jednej strane sa mi nepáčilo, že sa takto správa, na strane druhej som jej sklamanie a zmätok úplne chápala. Doma sme to celé večery preberali a neustále sa k tomu vracali. Veronika sa knihovníčky začala báť, nechcela viac do knižnice chodievať a tak sme v novembri vrátili posledné knižky (na štvrtý pokus!, pretože pani tam nikdy nebola) s tým, že si dáme pauzu, lebo máme teraz doma veľa nových knižiek. Klamstvo veľké ako republika, ale nechcela som s tou hašterivou pani prísť do konfliktu a radšej to celé mať rýchlo za sebou. Hanbím sa sama pred sebou, že som jej  priamo nepovedala,  aké sú naše dôvody. Aj preto, že som v tej hlúpej chvíli nevedela správne reagovať a asertívne si neobránila dieťa. Radšej som tupo mrmlala niečo o tom, že je Veronika unavená a je toho na ňu priveľa.

Knihy milujeme, knižnica nám chýbala. Sama Veronika prišla s myšlienkou, aby sa zasa začali chodiť do knižnice v susednej obci, kde sme predtým bývali, kde ako jedenapolročné batoľa bola najmladším čitateľom knižnice a kde pracuje jedna veľmi milá pani, ktorá nám vždy vyšla v ústrety. Veronike dokonca darovala zopár vyradených detských kníh, ktoré si doteraz s veľkou obľubou čítame. Trošku som sa obávala, či môžeme navštevovať knižnicu aj v obci, kde nemáme trvalý ani prechodný pobyt (knižničný poriadok to nedovoľuje), ale pani nemala najmenší problém s ničím. A navyše sa knižnica presťahovala do väčších priestorov a za rok, čo sme tam neboli, celkom pekne rozšírila knižničný fond.

Odvčera máme na polici veľa "nových" kníh na čítanie a sme šťastné ako blchy:)

 požičané knižky... na tú o medvedíkovi sa teším najviac

 naše najčítanejšie 

Aj bez šťavy sa dá fungovať. (Chvíľu)

Ráno sme sa zobudili s tým, že nejde elektrina. Niekedy (ešte stále) ma prekvapuje, akí sme od nej závislí. Vonku šero, v dome ešte o to viac.
Keď niet elektriny,
...nesvieti sa. Smola.
...nefunguje nám kúrenie. Radiátory studené, podlaha studená.
...z kohútikov netečie teplá voda.
...nefunguje chladnička, mikrovlnka, rúra ani rýchlovarná kanvica.
...nefungujú žalúzie na terasovom okne, ktoré večer pravidelne zaťahujeme. V obývačke je tak ráno tma ako v pivnici.
...nefunguje televízor a internet. Ani môj počítač a mobil, ktoré sú práve dnes ráno vybité na nulu. Tomu sa povie zákon schválnosti.
...nefunguje otváranie brány. A tak keď chce J. vyraziť do práce autom, musí nájsť niekde na dne zásuvky špeciálny kľúč a otvoriť bránu manuálne. Celkom makačka.
Mám pokračovať?

Samu  ma udivuje, aká som nesvoja a nervózna, keď nie je prúd (alebo netečie voda). Ako stále šťukám vypínač a skúšam či UŽ. V podstate ani jedna z menovaných situácií nie je hrôzostrašná. Svietiť sa dá sviečkami, vodu a jedlo uvarím/zohrejem na plynovom sporáku, zakúrim v krbe. No dobre, telefón ani počítač ani internet bez prúdu oživiť nedokážem, ale chvíľu sa to vydržať dá.

Elektrina napokon nešla asi hodinku, ale babám som to neprezradila. Užili sme si tak  fasa predpoludnie s hračkami a knižkami, bez obligátnych rozprávok a hudobných odrhovačiek. :)))

Ľavú stranu som vyfarbovala ja s Kikou, pravú Veronika. Cekom sa to podarilo, len Kika musí ešte jemne popracovať na technike!

Torta od Veroniky. Plastelínová, pre mňa, netuším k akému sviatku. Vo švédskych národných farbách. To dieťa svoju náklonnosť k Ikea nezaprie:)

Aj som si popri ich hre dnes stihla zopár strán prečítať.  Žiadna veľká literatúra, ale bavím sa dobre. Bohužiaľ niektoré scény  sú ako okopírované z našej domácnosti. Ak nemáte deti, radšej nečítajte, mohlo by to fungovať antikoncepčne. Fakt.

A pre porovnanie - dnes vonku a doma. Mrholenie a hmlu som vyfotila cez sieťku na okne. Aj tie zvyšky snehu je ešte vidno. Tulipány som dostala od svokrovcov v sobotu a ešte sú krásne. Za nimi ostatky z narodeninovej kytice od J., tá to ťahá už dva týždne!

Balzamom na nervy unavenej matky je čokoláda. Veľa čokolády.

Za jedno popoludnie som zjedla polovicu balenia belgickej čokolády. Obe deti doma so sopľami, neprestajne si skáčuce do vlasov a následne vreštiace na celú ulicu. Mamy dvoch a viacerých detí, aj u vás sa to denno-denne tak melie? Či nebodaj vo veľkom kvitne súrodenecká láska?

Kto sa hrá, nehnevá.
Vytiahla som plastelínu, tá je posledné týždne top. Poplastelínovali chvíľku, väčšinu nadrobili na podlahu na miniatúrne kúsky úžasne sa lepiace na ponožky a pančuchy (našťastie nemáme koberce), a následne sa pobili preto, lebo Kiki zobrala Nike modrú a jej je predsa žltá, nie modrá!
Vytiahla som temperové farby. Nové. Vytlačila som za dvadsať minút hádam polovicu z každej tuby, lebo nie je väčšia slasť ako možnosť roztierať farbu po výkrese a kadejako ju miešať. Vodu v poháriku som behala vymieňať hádam každú minútu. Pri jednej takejto bleskovej akcii sa počas mojej ultrakrátkej neprítomnosti stihla Kika vymáčať vo farbe. Celá, aj s ponožkami. Vanish to našťastie vyriešil, ale temperky putovali napriek hlasným protestom na hornú poličku do skrine. Vytiahnem ich až vtedy, keď zas naberiem odvahu na podobné pokusy. (Ako sa poznám, bude to hneď zajtra.)

Z výtvarnej činnosti sme presedlali na varenie. Márne som dúfala, že tým sa všetky tri zabavíme. Palacinky sú fajn, ale musela by som ich robiť celú fúru a v najmenej dvoch misách, aby každá mohla miešať to svoje cesto. Takto sa musia baby striedať a to je pre obe frustrujúce. Handrkujú sa o šľahaciu metličku, surové cesto lieta po kuchyni kade tade. Rýchlo to umývam, kým cesto nestihlo zaschnúť a stresovať ma pri každom letmom pohľade na obkladačky s machuľami ako svet. Palacinky už pečiem sama, pri tom im radšej nedovolím asistovať. Aj to je celkom adrenalínová akcia, lebo nestíham dozerať aj na panvicu, aj na dievčatá na poschodí. Jedna trieska dverami, čím vytáča tú druhú,  rev ako tur:) Prvá palacinka hotová. Podozrivé ticho. Rýchlo vybehnem hore schodmi. Veronika "hrá" na synťáku, slúchadlá na ušiach, preto to ticho. No a Kika si chodí v detskej izbe po pracovnom stole hore dole ako baletka, čo má prísne zakázané. Druhá palacinka hotová. Trochu pripečená (tá bude teda moja). Nervy mi kypia. Robím aj tretiu a štvrtú, Veronika stále hrá, Kristínka je našťastie mne u zadku, fňuká a ani sama už nevie prečo, soplík jej tečie z nosa až na bradu...uplakaná, nervózna od rána. Idem jej dať Nurofen. Naberiem ho do dávkovača a podávam jej ho v domnení, že sa nič nemôže stať. Omyl. Miesto do úst vystrekne obsah striekačky do priestoru. Veľká zábava. Utieram lepkavé  a dofŕkané skrine, podlahu, aj deku na sedačke.

Našťastie sa mi poobede podarilo Kiku uspať, čo už žiaľ nie je pravidlom, a tak som mala čas na tú bonboniéru:) Ako sa mi uľavilo! Však chudnúť do plaviek mám času dosť:)
Ale zasa, aby som nebola iba negativistka, stihla dom toho za celý deň celkom dosť. Na kompletku upratať kuchyňu po veľkom rodinnom víkende a oslave Kikiných narodenín, uvariť polievku, vyprať a vyvešať tri práčky, poskladať horu prádla zo včera, asi trikrát vyniesť smeti, ... no celkom úspešný deň to bol.


...majte pekný týždeň:)

Prvá tohoročná mozaika

Dnes bol šialený deň.
Bolesti zubov, ktoré ma trápili od soboty, ustali.
Pokazil sa mi šijací stroj.
Kopla ma elektrina.
Ale inak dobre:))))

Mozaika prvých tohoročných dní.
Stromček aj celá vianočná výzdoba sú už zasa v škatuli na povale. Počasie je nanič a tak veľa času trávime pri knižkách. A dobrom čaji. A trochu nakupujeme pre radosť. Trochu maškrtíme. Vianočné zásoby čokolády sa rýchlo stenčujú. A trochu sa kultúrne vyžívame, napr. na detskom divadielku.

Pomoc, nespí!

Moje mladšie dieťa prestáva spávať poobede. Povedzte mi, prosím, že to nie je definitívne!
Ešte nedávno spávala popoludní dve hodiny, dnes je dostať ju do postele nadľudský výkon.
Ani za svet. Najprv chce čítať všetky rozprávky o vlkovi, ktoré doma máme, potom je smädná, potom sa chce nosiť na rukách a vyzerať z okien, či už celá ulica spí, potom chce, aby som ju škrabkala po chrbte, ... pomóc...
Pevne verím, že za súčasný stav u nás doma môže iba uvoľnený vianočný režim, ktorý sa ešte nedostal do svojich starých koľají, a nie znížená potreba popoludňajšieho odpočinku, lebo inak prídem o svoju pravidelnú dávku poobedného relaxu.  A to rozhodne nechcem!!!
No, čo vám budem hovoriť. Nie som z toho veľmi šťastná a ak to takto už má byť aj naďalej, budem si dlho predlho zvykať a hľadať chvíľky odpočinku inokedy. Vidím to na zúfalé kradnutie desaťminútoviek počas dňa. Nie je to ono, ale keď neprší, aspoň kvapká.
Ja keď nemám svoju pravidelnú dávku pohody a času stráveného sama so sebou, som zlá. Nevrlá, podráždená, nervózna. Všetko ma rozčúli, kričím. V poslednej fáze sa ako decko ľutujem a roním krokodílie slzy. Celé zle.

Ale pozerať sa na seba a odstupom času je zasa veľká sranda. Keď si pomyslím, ako som šalela prvý rok po narodení Kiki, keď som nedokázala zladiť denný program obom dievčatám, keď v noci spávali na striedačku, morili sme sa stále so sopľami a kašľom, do toho sťahovanie, Veronika stále doma bez škôlky, pre ňu nuda ako svet, žiadne kamarátky, ihrisko ďaleko, mali sme len jedno auto,...tak toto je už brnkačka.

V pondelok škôlka. A teším sa, že zasa sa domácnosť zmení na organizovanú jednotku, že pekne krásne vkĺzneme do rutiny všedných dní.

Farebne a hravo do nového roka

Vianoce boli krásne.
Pokojné. Rodinné. Farebné. A hravé.
Doma aj na Kysuciach.
Len sneh nám trochu chýbal. Ešteže to v novom roku napravil a nasnežilo ho aspoň za hrsť:)

Bude to skvelý rok!