Balzamom na nervy unavenej matky je čokoláda. Veľa čokolády.

Za jedno popoludnie som zjedla polovicu balenia belgickej čokolády. Obe deti doma so sopľami, neprestajne si skáčuce do vlasov a následne vreštiace na celú ulicu. Mamy dvoch a viacerých detí, aj u vás sa to denno-denne tak melie? Či nebodaj vo veľkom kvitne súrodenecká láska?

Kto sa hrá, nehnevá.
Vytiahla som plastelínu, tá je posledné týždne top. Poplastelínovali chvíľku, väčšinu nadrobili na podlahu na miniatúrne kúsky úžasne sa lepiace na ponožky a pančuchy (našťastie nemáme koberce), a následne sa pobili preto, lebo Kiki zobrala Nike modrú a jej je predsa žltá, nie modrá!
Vytiahla som temperové farby. Nové. Vytlačila som za dvadsať minút hádam polovicu z každej tuby, lebo nie je väčšia slasť ako možnosť roztierať farbu po výkrese a kadejako ju miešať. Vodu v poháriku som behala vymieňať hádam každú minútu. Pri jednej takejto bleskovej akcii sa počas mojej ultrakrátkej neprítomnosti stihla Kika vymáčať vo farbe. Celá, aj s ponožkami. Vanish to našťastie vyriešil, ale temperky putovali napriek hlasným protestom na hornú poličku do skrine. Vytiahnem ich až vtedy, keď zas naberiem odvahu na podobné pokusy. (Ako sa poznám, bude to hneď zajtra.)

Z výtvarnej činnosti sme presedlali na varenie. Márne som dúfala, že tým sa všetky tri zabavíme. Palacinky sú fajn, ale musela by som ich robiť celú fúru a v najmenej dvoch misách, aby každá mohla miešať to svoje cesto. Takto sa musia baby striedať a to je pre obe frustrujúce. Handrkujú sa o šľahaciu metličku, surové cesto lieta po kuchyni kade tade. Rýchlo to umývam, kým cesto nestihlo zaschnúť a stresovať ma pri každom letmom pohľade na obkladačky s machuľami ako svet. Palacinky už pečiem sama, pri tom im radšej nedovolím asistovať. Aj to je celkom adrenalínová akcia, lebo nestíham dozerať aj na panvicu, aj na dievčatá na poschodí. Jedna trieska dverami, čím vytáča tú druhú,  rev ako tur:) Prvá palacinka hotová. Podozrivé ticho. Rýchlo vybehnem hore schodmi. Veronika "hrá" na synťáku, slúchadlá na ušiach, preto to ticho. No a Kika si chodí v detskej izbe po pracovnom stole hore dole ako baletka, čo má prísne zakázané. Druhá palacinka hotová. Trochu pripečená (tá bude teda moja). Nervy mi kypia. Robím aj tretiu a štvrtú, Veronika stále hrá, Kristínka je našťastie mne u zadku, fňuká a ani sama už nevie prečo, soplík jej tečie z nosa až na bradu...uplakaná, nervózna od rána. Idem jej dať Nurofen. Naberiem ho do dávkovača a podávam jej ho v domnení, že sa nič nemôže stať. Omyl. Miesto do úst vystrekne obsah striekačky do priestoru. Veľká zábava. Utieram lepkavé  a dofŕkané skrine, podlahu, aj deku na sedačke.

Našťastie sa mi poobede podarilo Kiku uspať, čo už žiaľ nie je pravidlom, a tak som mala čas na tú bonboniéru:) Ako sa mi uľavilo! Však chudnúť do plaviek mám času dosť:)
Ale zasa, aby som nebola iba negativistka, stihla dom toho za celý deň celkom dosť. Na kompletku upratať kuchyňu po veľkom rodinnom víkende a oslave Kikiných narodenín, uvariť polievku, vyprať a vyvešať tri práčky, poskladať horu prádla zo včera, asi trikrát vyniesť smeti, ... no celkom úspešný deň to bol.


...majte pekný týždeň:)