 |
| Kde býva čas, Mladé letá 1991 |
Teraz tú knižku objavila Kristínka a razom sa stalo to isté. Čítame si ju aj päťkrát denne, teda rozprávam jej príbeh podľa obrázkov. Tie ilustrácie sú fascinujúce! Strašne sa mi páčia, úplne najviac obrázok, kde ujo hodinár ukazuje Karinke z veže celé mesto.
Kniha má svoj príbeh. Ako dieťa som ju vyhrala v časopise Ohník a vôbec sa mi vtedy nepáčila. Nerozumela som deju. Teraz už viem prečo. V knihe úradoval tlačiarenský škriatok a text je poprehadzovaný (pomiešané strany). Preto nedáva zmysel.
A tak ho dievčatám voľne prerozprávam kým si ony pozerajú ilustrácie, namiesto toho aby som zbesilo listovala tam a späť a hľadala stratenú niť.
Hľadala som na internete, či kniha v slovenskom preklade nevyšla ešte raz, prípadne nebola dotlačená, ale našla som len informácie o vydaní z roku 1991, ktoré mám ja.
A ešte niečo ma včera veľmi potešilo. Zasa chodíme s radosťou do knižnice!
Aby ste mi rozumeli... aj doteraz sme chodievali do knižnice, ale odkedy sme sa presťahovali, začali sme chodievať do knižnice v novom bydlisku. A to žiaľ nebolo ono. S pani knihovníčkou asi nie sme naladené na rovnakej vlne, pretože nám neustále menila podmienky požičiavania kníh. Najprv Veronike vystavila vlastný preukaz, o mesiac tvrdila, že Veronika je ešte malá, nemôže mať vlastný, preto nech si požičiava knižky spolu so mnou. Pani knihovníčka jej povolila päť kníh na mesiac, čo je pre nás štandard, s tým si vystačíme, no o niekoľko týždňov nás z ničoho nič prekvapila tým, že jej päť kníh nepožičia a musia stačiť tri s argumentom "veď čo ostane iným deťom..." (pričom detských kníh tam má habadej a čitateľov málo). Veronika zmätená a frustrovaná neustálymi zmenami pravidiel vybuchla a pomedzi slzy na knihovníčku kričala, prečo ju stále takto trápi, vzlykala a bežala k dverám. Pani sa rozbehla za ňou a miesto chlácholivého vysvetľovania na ňu direktívne zrúkla, nech po nej láskavo nekričí a že nie je jediné dieťa v obci, ktoré chodí do knižnice. Nikdy predtým som moju štvorročnú dcéru nevidela reagovať na cudzieho človeka takto. Fakt nikdy som nezažila takýto emotívny výstup na verejnosti. Stála som tam ako prikovaná a na chvíľku nevedela, ako mám zareagovať. Na jednej strane sa mi nepáčilo, že sa takto správa, na strane druhej som jej sklamanie a zmätok úplne chápala. Doma sme to celé večery preberali a neustále sa k tomu vracali. Veronika sa knihovníčky začala báť, nechcela viac do knižnice chodievať a tak sme v novembri vrátili posledné knižky (na štvrtý pokus!, pretože pani tam nikdy nebola) s tým, že si dáme pauzu, lebo máme teraz doma veľa nových knižiek. Klamstvo veľké ako republika, ale nechcela som s tou hašterivou pani prísť do konfliktu a radšej to celé mať rýchlo za sebou. Hanbím sa sama pred sebou, že som jej priamo nepovedala, aké sú naše dôvody. Aj preto, že som v tej hlúpej chvíli nevedela správne reagovať a asertívne si neobránila dieťa. Radšej som tupo mrmlala niečo o tom, že je Veronika unavená a je toho na ňu priveľa.
Knihy milujeme, knižnica nám chýbala. Sama Veronika prišla s myšlienkou, aby sa zasa začali chodiť do knižnice v susednej obci, kde sme predtým bývali, kde ako jedenapolročné batoľa bola najmladším čitateľom knižnice a kde pracuje jedna veľmi milá pani, ktorá nám vždy vyšla v ústrety. Veronike dokonca darovala zopár vyradených detských kníh, ktoré si doteraz s veľkou obľubou čítame. Trošku som sa obávala, či môžeme navštevovať knižnicu aj v obci, kde nemáme trvalý ani prechodný pobyt (knižničný poriadok to nedovoľuje), ale pani nemala najmenší problém s ničím. A navyše sa knižnica presťahovala do väčších priestorov a za rok, čo sme tam neboli, celkom pekne rozšírila knižničný fond.
Odvčera máme na polici veľa "nových" kníh na čítanie a sme šťastné ako blchy:)
 |
| požičané knižky... na tú o medvedíkovi sa teším najviac |
 |
| naše najčítanejšie |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára