Spánok náš každodenný

Spánok je u nás doma kapitola sama o sebe. Už päť rokov som sa poriadne nevyspala, lebo riešim spánok mojich detí.  Neľutujem sa, iba konštatujem.
Začalo to Veronikou a jej neštandardným zaspávaním okolo polnoci po výdatnom plači a niekoľkohodinovom maratóne na rukách. Pokračovalo jej neochotou spať v kočíku, neustálym sa budením, cestovaním po posteli, vstávaním hocikedy uprostred noci s tým, že ďalšie hodiny sme trávili pri knižkách a hrách... Vtedy som si myslela, že nespavejšie dieťa nenájdem nikde inde v okrese. A že hádam to druhé bude lepší spáč. A  nie! Kika spávala už ako maličké bábätko cez deň maximálne dvadsať minút vkuse, stále zo spánku precitala a dlho som mala pocit, že celý môj deň je iba jedno veľké uspávanie. V noci sa tiež budila každú chvíľku a hľadala prsník, ale to sa mi zdalo ako tak normálne. Postieľku odmietala, cumlík odmietala, kočík odmietala, nosič odmietala.
Niekedy som si myslela, že mám doma dvojičky, lebo v noci bolo treba vstávať k jednej aj druhej na striedačku. Veronika  zaspala večer nalepená na mne (našťastie vo vlastnej posteli prirazenej k tej našej) a už okolo polnoci pravidelne kričala a plakala zo sna, či si v spánku sadala/vstávala z postele. Svojím krikom zvyčajne zobudila Kristínku a ja som nevedela, ktoré dieťa mám uspávať skôr, lebo žalostne plakali obe. Po presťahovaní sa do domu sme síce Veroniku presunuli do detskej izbičky, kam sama veľmi chcela ísť, aj tam spávala, ale tie noci boli hrozné. Po troch mesiacoch sme to vzdali a nasťahovali ju znova k nám do spálne. Kika zatiaľ spávala od narodenia s nami v manželskej posteli, to sme neriešili. Ďalší problém nastal, keď som Kiku v 15. mesiacoch musela odstaviť od materského mlieka a ona bez prsníka nevedela v posteli zaspať. Nevedela som, čo robiť, revala ako tur vytrvalo, tak som ju začala uspávať nosením na rukách, hojdaním, spievaním. Zafungovalo to výborne, ale to som ešte netušila, aký bič na seba pletiem. Inak totiž už zaspať nevedela... ani cez deň, ani v noci. Postupom času mi to nosenie samozrejme začalo prekážať, pretože jednak mi bola ťažká a to uspávanie sa mi zdalo nekonečné. Zaspávala aj hodinu a trvala na natriasaní a speve. Predstavte si, že ja som tento stav nedokázala zmeniť ani v jej dvoch rokoch! Koľkokrát sme sa kvôli tomu s J. hádali, že nie je normálne uspávať také veľké dieťa na rukách, že si ničím môj už aj tak značnou skoliózou a kyfózou poškodený chrbát. Ja som to dlho nevedela zmeniť, lebo som nedokázala vzdorovať jej vytrvalému plaču, ktorý nezriedka končil vracaním... bála som sa toho. A  to sa bežne stávalo, že som najprv musela uspať Kristínku a až potom som mohla prečítať Veronike rozprávku na dobrú noc a uspať aj ju. Celé zle, ja viem a nečudujem sa, ak nado mnou krútite hlavou.

Asi pred dvoma mesiacmi som si uvedomila, že takto to ďalej nemôže fungovať a že celý ten problém so spánkom nie je v mojich deťoch, ale vo mne a v mojom strachu. Mám strach, že ak nevyhoviem svojim deťom, že ich sklamem, ublížim im. Že si nebudem dobrá mama?
Vysvetlila som Kristínke, že už nevládzem uspávať ju každý deň minimálne dvakrát na rukách, nosiť ju do aleluja po izbách a že budeme zaspávať spolu v postieľke pri rozprávke a mojkaní. Odhodlaná neustúpiť. A stal sa zázrak, pre mňa nepochopiteľný. Dieťa to akceptovalo, plaču bolo prekvapivo málo, po troch večeroch sa na ruky už nepýtala. A prestala sa na ne pýtať aj v noci. Dovtedy sa bežne stávalo, že sa Kika niekoľkokrát s plačom zobudila a vyžadovala nosenie a opätovné uspávanie na rukách. A ja som ju nosila po tmavých izbách, knísala sa ako mátoha a vyzerala z okien do tmy, kým znova nezaspala, len aby neplakala, len aby bol pokoj. Aj trikrát za noc.
Odvtedy sa jej spánok výrazne zlepšil.

Napokon sme teda pristúpili aj k zmene najväčšej a to presťahovať dievčatá do spoločnej izbičky určenej na spánok. Tak majú herňu a spálňu. Neskôr budú mať každá svoju izbu, ale teraz je pre ne fajn, keď sú spolu. Zrazu sa stal ďalší zázrak. Veronika prestala v noci mátožiť, hľadať mamu, plakať, kričať a pekne spí. Záhada odhalená. Zistili sme, že ona sa zrejme vo svojej izbičke v noci bála, hoci bola hneď vedľa našej spálne, a preto sa stále budila. Teraz sa nebojí, lebo spí v izbičke so svojou sestričkou. Spí pokojne až do rána. Budí sa minimálne, možno raz za niekoľko dní sa stane, že ma v noci k sebe volá.
Kika sa v noci budí viackrát. Väčšinou stačí, keď prídem, pohladkám ju a chvíľku pri nej ostanem, zaspí znova rýchlo. Ale sú aj noci, že sa budí často, a vtedy si ju prenesiem k sebe do postele a tam zostane do rána. A sú aj noci, keď spí celú noc bez prebudenia.

Ej veru, svitá mi na lepšie časy, dievčatá:)

A ja musím s odstupom času skonštatovať, že celú tu galibu (nielen) so spánkom som si narobila sama. Nie je nič horšie, ako neistá a úzkostlivá mama, ktorá sa upla na istý koncept výchovy (v mojom prípade kontaktné rodičovstvo) a zabudla na svoje potreby, len aby dieťaťu nespôsobila nejakú psychickú ujmu, ktorá sa prejaví v dospelosti a nezvratne poznačí jeho život, ako píšu odborníci... Je fajn čítať si pred pôrodom knihy o výchove, časopisy, fóra, blogy. Je fajn mať prehľad vo výchovných štýloch, ale je potrebné zachovať si odstup a mať zdravý rozum.

Poučila som sa, idem ďalej:)