Hlásim komplet upratanú domácnosť. Teda, aspoň čo sa triedenia týka. Tento týždeň som pretriedila všetko, čo sa dalo... od kuchynského riadu cez dokumenty, hračky, kozmetiku až po oblečenie. Prelustrovala som skrinky, zásuvky, aj najvrchnejšie police v skrini, povalu a všetko, čo nevyužívame, na čo sadal celý rok prach, nemilosrdne opustilo náš dom. Vyhadzovala som minimálne, vo veľkej väčšine som veciam našla nový domov. A urobila tým kopec radosti. Iným, aj sebe.
Nerozumiem len tomu, kde sa u nás doma nazbieralo toľko nepotrebných vecí. Iba tuším, že sme ich kupovali alebo nám boli darované s tým, že sú super praktické a určite sa hodia, ale napokon buď neboli príležitosti ich využiť, alebo sa ukázalo, že ich praktickosť je len ilúzia alebo boli úplne na figu. Najprv sme ich odložili a tvárili sa, že ich použijeme neskôr. Potom sme nemali srdce ich vyhodiť, veď čo ak... až kým som sa nedostala do toho správneho predvianočného upratovacieho raušu. Dokonca som konečne z môjho šatníka vyhádzala aj všetky miniatúrne šatôčky a topíky, do ktorých sa už roky nezmestím, ale stále som naivne verila, že do nich raz schudnem. Už ma to prešlo.
Úprimne, ostatní spolubývajúci moje nadšenie pre minimalizmus až tak nezdieľajú. Hračky musím triediť tajne a keď mi náhodou na to prídu, ešte mesiace mi to vyčítajú. A J. veci, to je kapitola sama o sebe. Na ne sa ani neopovažujem siahať pred tým, ako dostanem oficiálne povolenie. Prípadne len z času na čas nevinne podotknem, že niečo treba upratať či pretriediť. Lenže... on všetko ešte potrebuje. POTREBUJE.
Nedávno sme sa na jednom babinci s kamarátkami úžasne zabávali na fenoméne "topánky do záhrady". Sťažovali sme sa jedna druhej, aké to máme ťažké s chlapmi, čo sa triedenia a vyhadzovania vecí týka. Že nič nechcú len tak pustiť z rúk. Že všetko sa ešte zíde. Že všetko potrebujú. Že nosia ponožky a trenky do zodratia a že keď sa na tričku urobí diera, namiesto toho, aby rovno putovalo do koša, tak ho iba preklasifikujú na tričko na spanie. A že keď im chceme vyhodiť vyčaptané topánky, tvrdia, že tie predsa potrebujú do záhrady. A tak sa nám v skrinke kopia deravé topánky s imaginárnou nálepkou "topánky do záhrady". Množia sa tam geometrickým radom, vytláčajú všetky použiteľné kusy naokolo, a mne je už teraz jasné, že aj tak si ich už nikdy nikto neobuje. Ani len do tej záhrady.
Ak to teda zhrniem, aj tak som so sebou spokojná. Mám pocit, že náš dom sa znova zhlboka nadýchol. A navyše ten dobrý pocit z toho, že veci niekoho potešili, že neskončili na smetisku, ale slúžia inde, ten je na nezaplatenie. Navyše, ak veríte v karmu alebo v to, že dobro sa človeku vráti, alebo v čokoľvek podobné, potom mám skvelý príklad. V stredu som darovala jednej mamičke oblečenie pre dcérku, Poštou som poslala veľký balík, ktorý ma vyšiel na necelé tri eurá. A o pár hodín neskôr mi volali z nákupného centra, že som u nich vyhrala dvadsaťeurovú poukážku:)
