Keď poobede chodievame vyzdvihnúť Veroniku zo škôlky, Kristínka nás vždy čaká na medziposchodí. Tam zatiaľ obdivuje škôlkársku sezónnu výzdobu. Je dosť blízko na to, aby som ju počula, ako si mrmle popod nos, a nebála sa o ňu. Predvčerom ju tam objavila kuchárka a zľakla sa, že sa dieťatko niekomu stratilo. Priviedla mi ju teda do šatne s tým, že sa dievčatka pýtala, ako sa volá. Vraj Kristínka. A keď sa jej opýtala aj "Čia Kristínka?", malá jej pohotovo odpovedala: "Ockova a mamičkina."
2.
Učiteľka v škôlke mi včera vychválila Veroniku do nebies. Aká je šikovná a poslušná, nemajú s ňou žiadne problémy. Diskutovala som teda o tom s Veronikou doma.
"Veronika, prečo v škôlke poslúchaš a doma nie až tak veľmi, hmm?"
"Lebo v škôlke chcem vyzerať čo najlepšie.
A doma nemusím. Ty ma ľúbiš vždy.
Aj keď neposlúcham."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára