piatok 31. marca 2017

Rekapitulujem.

Toto tu chcem už dlho napísať. Ako výstrahu. (Žartujem.)

V januári mi takmer po šiestich rokoch skončila „materská“ dovolenka. Je koniec marca a ja si konečne trúfam s odstupom a (dúfam, že aj) nadhľadom zrekapitulovať toto obdobie. Nebudem klamať, nebolo ľahké. Iné, ako som si predstavovala. Veľa vecí som sa naučila (hlavne o sebe) a naopak stratila veľa ilúzií. Svoje deti milujem, ale ani tento významný fakt nemení nič na tom, že materstvo (vlastne rodičovstvo ako také) je makačka.  Po fyzickej aj psychickej stránke. Nehovoriac o tom, že tú nekonečnú zodpovednosť a neustále vedome potláčaný strach o deti vám už nikto nevezme...

Keď ste ten svedomitý typ človeka (resp. rodiča či matky) ako ja, máte o „zábavu“ postarané. Hneď ako som sa z domáceho testu dozvedela, že som tehotná, nakúpila som si hádam všetky časopisy o rodičovstve, ktoré v novinovom stánku vtedy mali. Deväť mesiacov som zasvätila dôkladnému štúdiu o tele a duši dieťaťa, prečítala som more časopisov, kníh, článkov, zhltla som všetky diskusie na internete. Na Modrom koníku som sa tesne pred pôrodom orientovala hádam lepšie ako samotný administrátor a poznala som všetky aktívne členky. Prepadla som myšlienke, že musím byť dokonalou matkou. Teraz už viem, že zo strachu, aby som niečo neurobila zle. Aby moje dieťa netrpelo, aby som mu (hoc aj nevedome) nespôsobila odborníkmi toľko omieľanú psychickú ujmu. Keď prečítate toľko kníh o výchove ako ja, myšlienka vychovať psychicky naplneného človeka sa vám vryje pod kožu ako tetovanie. Máte pocit, že musíte urobiť všetko správne, všetko podľa inštrukcií z knihy, lebo inak svojím nesprávnym prístupom zruinujete dieťaťu život. Všetko, čo som si prečítala o výchove a sedelo mojej predstave o tzv. kontaktnom rodičovstve (attachment parenting), som nekriticky prijímala ako zákon. Ako niečo záväzné, proti čomu nemožno odporovať, iba sa podriadiť. Šialené, však?

V praxi to potom vyzeralo tak, že svoju prvorodenú dcéru som dojčila dva roky aj dvadsaťkrát denne. Aj vtedy, keď už mala zuby a v pohode konzumovala pevnú stravu. Mlieko dostala vždy, keď si pýtala. V noci s nami spala v manželskej posteli a ja som spávala polonahá a strnulá niekoľko hodín na jednom boku, len aby sa mohla prisať podľa potreby. Dojčila som ju pravidelne aj v aute počas dlhších trás, nepripútaná a v čudesnej polohe skláňajúca sa nad vajíčkom v protismere. Len aby bola spokojná, len aby neplakala. A keď mi vytrhli zub, odmietala som analgetiká, len aby som si nimi neotrávila mlieko. Škrabala som sa od bolesti po stenách, ale neodvážila som si dať viac ako tabletku Panadolu.  Mliekom sa riešila akákoľvek nepohoda. Na neustály príjem materského mlieka si dcéra zvykla tak, že už ani cez deň nedokázala spať bez prestávok na dojčenie. Dôsledok? Jej pokazené zúbky (a nehovorte mi, že to neustále nočné „omývanie“ materským mliekom zubom neškodí) a poruchy spánku. Moje bolesti chrbtice.

Ďalšou kapitolou je nosenie detí. Z konceptu kontinua a iných v podobnom duchu ladených publikácií som nadobudla dojem, že v situáciách, keď nepomôže materské mlieko, pomôže jedine nosenie. A tak som svoje deti  do troch rokov v akejsi čudnej pomätenosti mysle poctivo nosila a hojdala na rukách hoc aj niekoľko hodín denne. Bežne sa stávalo, že sme šli na prechádzku a ja som pred sebou tlačila prázdny kočík a dieťa niesla sa rukách. Samozrejme, že si na to zvyklo. A rovnako ako sme nepoužívali detskú postieľku, ktorá stála od začiatku opustená v kúte, prestali sme na isté obdobie používať aj kočík. Lebo dieťa v ňom nechcelo sedieť ani za svet. Prečo asi?  Nosenie som dotiahla do extrému v momente, keď som kvôli zdravotným problémom musela odstaviť v pätnástich mesiacoch mladšiu dcéru od materského mlieka a rozhodla som sa jej tento deficit kompenzovať svojou fyzickou blízkosťou. Kedykoľvek sa dcéra prebudila a pýtala mlieko, už aj som s ňou pochodovala po dome, hojdala ju a spievala jej. Len aby nezažila psychickú ujmu. Aby to nepoznačilo jej vývin. Len aby neplakala.  Od mlieka si odvykla rýchlo, na nosenie si zvykla ešte rýchlejšie. Nosenie sa stalo dokonalou kompenzáciou! Nosievala som ju celé hodiny. Pri každom uspávaní (aj cez deň) aj precitnutí zo spánku, brala som ju na ruky, kedykoľvek chcela. Pravidelne niekoľkokrát za noc. Keď si k tomuto všetkému predstavíte, že sa vám ešte v noci budí aj druhé dieťa a nárokuje si vašu prítomnosť, pochopíte, že k totálnemu zrúteniu mi chýbal už iba maličký kúsok. Dodnes sa vážne čudujem, že som to celé ustála bez odbornej pomoci a antidepresív.

Pýtate sa, čo na to manžel? Kde je v tomto príbehu jeho miesto? Nerozviedli sme sa, dovolím si tvrdiť, že ma stále miluje:))))) Ale rozhodne to so mnou nemal ľahké. Čo tam po kríze po siedmich rokoch manželstva, či ako sa to vraví, kríza po narodení prvého potomka býva oveľa väčšia!  To sa vám rebríček hodnôt postaví na hlavu. Na prvom mieste je dieťa, potom dlho dlho nič a až niekde na chvoste partner. Ale budem hovoriť len za seba.
Naša prvorodená bola náročné dieťa a ja som si ako nadšená prvomatka nenechala pomôcť od nikoho. Kým bolo bábätko v pohode, mohol ho mať na rukách hocikto z rodiny a priateľov, to mi neprekážalo, ale akonáhle sa mu niečo znepáčilo, už aj som ho brala ja. Keď dieťa plakalo, bolo len moje. Nikomu inému som sa vtedy o dcéru nedovolila postarať v duchu teórie, že matka si pozná svoje dieťa najlepšie. Ani vlastnému otcovi. Nepáčilo sa mu veľa z vecí, ktoré som robievala, hádali sme sa kvôli tomu pomerne často, ale napokon akoby rezignoval. Veľa preveľa mi ustupoval, čo musel byť pri jeho prudkej povahe skutočne nadľudský výkon:) Nechal ma, nech si to odžijem, nech dospejem. Nech pochopím. Našťastie mi neustúpil vo všetkom. Dodnes som mu napríklad vďačná za to, že trval na tom, že naše dcéry budú mať všetky povinné očkovania.

Ustáli sme to. Dievčatá povyrástli a s odstupom času mi je až smiešne, čo všetko som v mene materstva zbytočne obetovala v domnení, že tak je to správne. Niekto by podľa mňa mal budúce matky na predpôrodných kurzoch učiť, ako sa z materstva s prepáčením neposrať.  Lebo v mojom okolí je takých bláznivých prípadov ako ja hneď niekoľko. Poznám mamu, ktorá v každej vyslovenej vete použije slovo montessorri. Aj mamu, ktorá by niečo iné ako barefootovú obuv svojmu dieťaťu nikdy neobula, ani len v prípade núdze. Aj mamu, ktorej dcéra v piatich rokoch ešte nikdy neochutnala mäso, hoci hodnoty železa sú u malej alarmujúce. Mamu, ktorá ešte stále dojčí svoje šesťročné (!) dieťa, lebo čaká, kým sa prirodzene odstaví samo. A dokonca aj mamu, ktorá považuje škôlku a školu za inštitúcie, ktoré deformujú slobodu myslenia, tak sa rozhodla, že svojich dvoch synov bude vzdelávať sama, kým to len pôjde a kým jej to úrady dovolia.

Ale aby som materskú dovolenku len nezatracovala, musím skonštatovať, že to bolo asi najtvorivejšie obdobie v mojom živote. A zároveň obdobie, kedy som sa sama o sebe veľmi veľa naučila. Veľa vecí pochopila. Naučila sa riešiť krízové situácie. Naučila sa verejne obhájiť a biť za seba aj svoju rodinu, akokoľvek teatrálne  to znie. A napokon naučila sa hovoriť NIE a to je veľká vec!









2 komentáre:

kvetinka povedal(a)...

Velmi dijimave citanie. Ako keby som videla samu seba pred 20timi rokmi.
Myslim, ze je len malo matiek, ktore toto obdobie zvladnu s prehladom hned od zaciatku.
Je dobre, ze si to takto napisala. Dostala si to zo seba von a teraz mozes v pohode obratit stranku.
Prajem prijemne a vesele "pisanie" !

nataliapatalia povedal(a)...

Vierka, neviem ako, toto citanie som prehliadla, skvele si to napisala, teraz chapem, co si myslela tymi toxickymi ludmi - to budu tie super matky.
Myslim, ze aj ja by som takto dopadla, keby ma nezachranilo to, ze sa mi narodili dve baby naraz a citala som skor knizky pre mamicky dvojek, kde bol hlavny ciel nezblaznit sa! Prioritizovat!
Ale hlavne, ze si to dala a poucila si sa, ze zdravy sedliacky rozum, autenticka mama, ktora nepredstiera dokonalost a je hore do druhej rano, aby vsetko stihla.
Teraz drzim palce na dobru pracu, kde budes mat tu spravnu psychohygienu. Prijat to, ze deti sa budu osamostnatnovat a to si uzit!