nedeľa 18. decembra 2011

153. Vianočne

Práve som dojedla neuveriteľne dobrý vysoko tučný zrejúci syr z Normandie, ktorý nám v chladničke tak páchol, že sme ho museli vyložiť na balkón. Smradľavá lahôdka. Keby som bola Francúzkou, večerala by som syry tohto druhu možno aj každý večer. A zapíjala dobrým vínom. Sama. Okúpali sme Veroniku, ťukám na klávesnici a ona ma pozoruje hrajúc sa s cumľom, oblečená v pyžamku s farebnými kolieskami. Na december som sa tak tešila, ale nie je taký, aký by som chcela, aby bol. Niekedy si vravím, že by som mala konečne dospieť a nemať od chodu sveta priveľké očakávania. Niečo si vysnívam a potom som sklamaná, keď sa veci nedejú podľa mojich predstáv. Sklamaná z toho, že malá zle znášala očkovania a celý týždeň bola mrzutá, neutíšiteľný plač mi trhal dušu. Sklamaná z toho, že moje zuby sa nejakým zázrakom stále nesprávajú rozumne a kazia sa jeden za druhým. Vyzerá to tak, že ako budú mojej dcére pribúdať, mne budú pre zmenu ubúdať. Mrzí ma, že Veronika bola včera plačlivá a držala sa ma ako kliešť, keď ju chceli popestovať moji rodičia, ktorí precestovali dvestopäťdesiat kilometrov (aj) preto, aby ju videli. Frustrovaná z počasia, ktoré ničím nepripomína predvianočný čas, mierne vydesená zo správy, čo som čítala v novinách – že slovenské zimy budú čochvíľa pripomínať tie balkánske: daždivé a bez snehu. Čaro Vianoc. V obývačke svieti od prvého decembra ozdobený stromček. Červené a zlaté gule, tento rok aj čokoládová kolekcia. Adventný veniec, vianočný obrus. V spálni na okne veľké akože snehové vločky. Chystáme sa piecť vanilkové rožteky, mandľové srdiečka, sucháriky a Schwarzwaldskú roládu so šľahačkou a višňami. Suroviny nakúpil Janko v piatok v noci v hypermarkete, čo je otvorený dvadsaťštyri hodín denne. A okrem toho budeme spolu vyrábať čokoládové bonbóny pre blízkych, ktoré potom zabalíme do priehľadného celofánu a ozdobíme lesklými červenými stuhami. Často si púšťam vianočné cédečko Roba Opatovského a tancujem s Veronikou po izbách. Tajne vyjedám pepparkakory z modrej kovovej škatule vyloženej vysoko na kuchynskej linke. Každý deň otvorím nové okienko na adventnom kalendári. A pery si natieram balzamom s príchuťou čokolády, ktorého vôňa aj chuť mi tak veľmi pripomínajú domácu čokoládovú kolekciu mojej babky, čo ma sprevádzala každými Vianocami môjho detstva. Keď dnes malinká zaspí, urobím si sladké kakao a budem vypisovať vianočné pohľadnice, aby som ich zajtra cestou k zubárovi mohla zaniesť na poštu.

nedeľa 27. novembra 2011

152. Advent

Raňajkujem jogurt z kozieho mlieka s kúskami jablka a plátkami banána, ktoré som si vlastnoručne nakrájala, a všetko zmiešala v objemnej miske. Prítmie bytu, malá ma plačom vytrhne z premýšľania, raňajky zostali nedojedené. Veronika je už vyše týždňa prechladnutá, stále má plný noštek, na polici celá apatieka. Dni našťastie utekajú, zo dňa na deň sa hádam cíti lepšie.
Ponuré novembrové šero. Hmla. Hmla každé ráno. Dážď nikde. Advent začal celkom nenápadne. J. vytiahol zo skrine adventný veniec, dnes sme zapálili na ňom prvú čajovú sviečku. Jej mäkké svetlo dodáva obývačke zvláštne čaro, útulnosť. Mám vtedy chuť zaliezť pod deku s horúcim kakaom. Miesto toho sa ponáram do vane plnej horúcej vody s vanilkovou penou. So zasychajúcou maskou na tvári čítam knihu Francouzky umí žít a je mi dobre. Feniklovo-rascovo-anízový čaj, posledné dve vrecká v škatuľke. V televízii bežia správy, stihla som povešať na balkón vypraté prádlo. Oblečená v zimnej bunde s holými nohami nasunutými v ľahkých papučiach. Vďaka vanilkovej aviváži tam vonia ako na Vianoce. Myslím na to, že tieto sviatky budú iné. Menej konzumných darčekov, viac originálnych nápadov, viac lásky (?). Tak sme sa rozhodli. My sme už naladení na vianočnú vlnu, minulý týždeň Janko upiekol prvú ochutnávku vianočného pečiva – mandľové sucháre, čo sa zjedli v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Ja som zasa upiekla perníkové muffiny s lieskovcami. Vo štvrtok sa bude zdobiť stromček. A na stoly prestriem vianočné obrusy. Pozerám na lesklé obrázky v časopisoch, hľadám ďalšie inšpirácie. Predvianočný čas milujem. Deväť hodín večer. Zarosené okná, na kuchynskom stole špinavý riad, sviečka na adventnom venci horí. Veronika ešte nespí, odsávame soplíky, kvapkáme do nosa kvapky na odpuchnutie sliznice. Už ma to prechladnutie nebaví. Som unavená.

nedeľa 6. novembra 2011

151. Relax

Už dlho som chcela, aby sme s Veronikou strávili aspoň týždeň u mojich rodičov na Kysuciach. Sme tu tretí deň a užívame si to obe. Prítomnosť dedkovcov a mojich súrodencov, dobrú kuchyňu, posledné zožltnuté listy na už takmer nahých stromoch, čistý vzduch a napočudovanie aj príjemné novembrové počasie, ktoré dnes skôr pripomínalo začiatok babieho leta ako príchod zimy. Chýba nám len Janko, ktorý tu z pracovných dôvodov s nami nemohol zostať. Tento týždeň by som chcela venovať sama sebe. Utriediť si myšlienky, trošku bilancovať, nabrať duševnú silu, urobiť si zopár plánov, napríklad čo by som chcela stihnúť do konca roka. Veľa čítať, prechádzať sa na čerstvom vzduchu, rozprávať sa po večeroch s mamou pri pariacom sa čaji, hľadať inšpirácie na internete, oddýchnuť si. To potrebujeme raz za čas všetci. Zdá sa mi, že koniec roka je na to ako stvorený. 

Nedeľné ráno u dedkovcov: Veronika nakŕmená, prebalená, prezlečená. Mama hladná, neumytá, strapatá, stále v pyžame. ...spokojné dieťa

štvrtok 20. októbra 2011

150. Deň ako každý iný

Ešte stále čítam Homo asapiens a jedna pasáž z tejto knihy ma preniesla do detstva. Keď som sa pravidelne zobúdzala na zvukové znamenie Slovenského rozhlasu, keď nám mama každé ráno obetavo pripravovala raňajky a desiatu do školy. Robievala to, aj keď už dávno nemusela - chodili sme na strednú a vedeli sa vychystať samé. Keď som v pondelky ráno o štvrtej cestovala na internát do Bratislavy, aj vtedy ma na stole čakal krajec chleba, na ňom úhľadne poukladané kolieska salámy a pohár sladeného čaju. Dnes čaj zásadne nesladím a v poslednom čase raňajkujem postojačky niekde na trase medzi kuchyňou a spálňou. Rada na tie časy spomínam. Dvadsiaty október, jeden z mnohých. Chladný, zamračený deň. Môj brat má dnes narodeniny, ešte som nestihla blahoželať. Sestre v pondelok vyberali na tvári štyri znamienka. Volala mi, že vyzerá ako po plastike. Opuchnutá. Janko šiel behať, tak som doma iba s Veronikou. Stále je mi zima, aj keď sa v byte už niekoľko dní kúri. Na balkóne sa vlní od včera zavesené prádlo, stôl zaprataný kuchynským neporiadkom, treba naložiť umývačku. A vyniesť smeti, umyť kúpeľňu. Treba poliať kvety. Orchideu, čo som si kúpila na meniny, aj tú nedávno presadenú do väčšieho črepníka. Dojesť biele jogurty, na ktorých svieti dátum spotreby dvadsiaty druhý október. Môj pomyselný zoznam povinností, ktorý denne nosím v hlave a podľa potreby stále obmieňam a prispôsobujem. Teraz sotva deväť stupňov, fúka ľadový vietor, vrátila som sa z prechádzky s takými zmrznutými rukami, že som nedokázala ani otočiť kľúčom v zámku. Janko zatiaľ navaril obed, v tichu, kým Veronika ešte naobliekaná spí v kočíku zaparkovanom v prítmí chodby, si vychutnávam pečené mäso s olivami. Mám chuť na horúci čaj, na ten roiboos, čo môj muž minulý týždeň priniesol z čajovne v Banskej Štiavnici spolu s fialovým medvedíkom naplneným sušenou levanduľou. K takémuto ponurému popoludniu sa jednoznačne hodia čaj a zapálené sviečky vyžarujúce príjemné mäkké svetlo, ktoré pohládza dušu. Niečo sladké plus dobrá kniha. V sobotu som si opäť nejaké knihy kúpila v obľúbenom kníhkupectve. Spolu so štýlovým diárom na nasledujúci rok, veď v kalendári pomaly koniec októbra. Už len čakám, kedy sa zjavia v televízii a časopisoch prvé vianočné reklamy, aby som vedela definitívne, že čoskoro sa prehupneme do nového roka.

piatok 7. októbra 2011

149. Čo nové

Pri malej na žiadnu kulináriu nezostáva čas. Keď je Janko v práci a mne nemá kto navariť, stíham maximálne nejakú jednoduchú polievku. Napríklad zemiakový krém. Nedávno som mala meniny a od manžela som pri tej príležitosti dostala parfém Calvin Klein Beauty spolu s telovým mliekom, na ktorý som si už dlho brúsila zuby. Už na prvé privoňanie je to doslova explózia ľalií. Milujem ju. Pred pár dňami som si kúpila túto nádhernú orchideu. Dokopy ich už máme tri a veľmi sa z nich teším. Máme totiž všetky okná v byte orientované na východ, to vraj orchideám prospieva. Zrejme to bude pravda, lebo stále kvitnú. V týchto dňoch na stole nesmú chýbať jablká. Chrípková sezóna na obzore, tak som si dala záväzok, že každý deň zjem aspoň jedno. Poznáte to: An apple a day keeps the doctor away. Posledné slnečné dni babieho leta som takmer celé trávila vonku. Dnes sa ale riadne ochladilo. Vonku máme sotva desať stupňov, prišiel čas na teplú čiapku a rukavičky.

streda 28. septembra 2011

148. Jesenne

Predminulý víkend bol ako vystrihnutý z hororu. Pretože ma príšerne bolel zub. Pretože som musela dvakrát za sebou navštíviť pohotovosť, z toho raz uprostred noci, a vyčkať v kilometrovom rade. A pretože zub nakoniec predsa len musel von. Bolelo to – nepomáhali ani lieky, iba doslova tony ľadu. Striedala som teda na svojom ľavom líci mrazenú polievkovú zeleninu s gaštanovým pyré, lístkovým cestom a špenátom, a pritom cmúľala ľadové kocky, ktoré mraznička pri mojej spotrebe nestačila vyrábať. Plakala som. A kričala. Svet mi pripadal hrozne nespravodlivý – poznáte to: sebaľútosť ako vyšitá. No prebolelo, opäť sa mám dobre. Aj keď mi jazyk stále zachádza to diery po vytrhnutom zube:-) Život je našťastie ako sínusoida, a tak po zlých dňoch nasledujú zasa tie dobré. V pondelok sme sa vrátili z Kysúc. Minulý víkend sa teda vydaril. Vonku babie leto, príjemne teplo, ktoré mám tak rada – keď sa ešte dajú nosiť tričká s krátkym rukávom, ale človek sa už neroztápa od horúčavy, vzduch naplnený sladkosťou dozretých jabĺk a hrušiek, v záhrade na zemi popadané prezreté slivky, na ktorých sa popásajú osy, zo stromov opadávajú listy. Mám rada vône skorej jesene, dobre sa dýcha, napĺňa bunky optimizmom. Nočné klebetenie s mamou, keď som aj s Veronikou spala v manželskej posteli a chlapov sme vysťahovali do iných izieb. Deci bieleho vína, tvarohový koláč, na ktorý mi mama sľúbila dať recept, hutná sviečková, pečené podkovičky z kapra, syrové nite, veľké červené jablká. Oneskorená narodeninová oslava. Babkin koláč s hrozienkami a bravčovou masťou. Krátka prechádzka po lese, kým Veronika spala – našli sme zopár lesných jahôd, černice, zopár hríbov. Ani sa mi nechcelo vracať domov. Je takmer deväť hodín večer, Veronika už spí navlečená v spacom vaku, v ústach neodmysliteľný cumlík. V televízii Modré z neba, ktoré nepozerám, lebo dnes nechcem plakať, chcem sa mať dobre a zaspávať s pocitom, že je všetko v poriadku. Na celom svete. Vonku sa ochladilo, fúka. Noci bývajú studené, nenechávame už viac pootvorené okná. Na balkóne ešte stále visí už suché prádlo a mne sa nechce ho pozbierať a roztriediť. Dojedám cestovinový šalát, čo zostal od obeda, narýchlo vypijem pohár čírej vody a chystám sa do sprchy. Z bytov nad nami počuť zvuk tečúcej vody, niekto sa umýva. Susedka kričí po deťoch vysokým rozčúleným hlasom, niekde kňučí pes a niekto spláchol záchod. Žiadny zvuk v tomto dome sa neutají, ale ja mám tie zvuky rada, aspoň viem, že dom žije, že tu nie som sama.

utorok 13. septembra 2011

147. 13/09

Veronika spí v postieľke, mám chvíľu čas na písanie, aj keď som si pôvodne zaumienila upiecť koláč. Perníkovo-pudingový s lieskovými orieškami podľa receptu z časopisu. Je krátko popoludní, vonku ešte stále horúco, hoci september, no v byte je konečne príjemne, dá sa dýchať. Ráno som vybehla s malinkou do lekárne, lebo ma bolia už niekoľko dní zuby a potrebovala som Panadol, zastavili sme sa aj v potravinách po pletenky a šunku. Rýchlo som pripravila obed – závin z lístkového cesta so šunkou, mozzarellou a sezónnou zeleninou, uvarila som k nemu zemiaky a namiešala jogurtový dip s cesnakom. Moje predpoludnie v skratke. Teraz si vychutnávam chvíľku, keď moje dieťa spí a ja mám čas pre seba. Neupratujem, ani nepobehujem v kuchyni, ale pekne-krásne si ležím v posteli a ťukám do klávesnice. Janko sedí tiež pri počítači, v obývačke zabudol vypnúť televízor. Neviem, čím to je, ale dni na materskej dovolenke mi hrozne utekajú, niekedy strácam prehľad o tom, aký deň v týždni vlastne je. Zatiaľ si tú dovolenku-nedovolenku užívam plnými dúškami, ani mi nevadí, že nemám čas na seba a všetok ho venujem malej a domácnosti. Akosi netúžim po práci, po tom zhone a strese. Z toho usudzujem, že moje rozhodnutie mať dieťa prišlo absolútne v pravej chvíli. Som presvedčená o tom, že to bolo dobré rozhodnutie. Možno o nejaký čas vám tu budem písať, že dni strávené doma s malou ma ubíjajú a ja sa túžim vrátiť do práce a konečne sa realizovať, zatiaľ to tak necítim. Ešte je skoro. Minulý týždeň sme boli v Rybníku na vinobraní, bolo tam úžasne: poobzerala som stánky s ručne robeným tovarom, kúpila som si vlnenú čiapku vo farbe lesného ihličia a veľký hrnček na čaj, ochutnala zemiakové párance aj kačacinku s lokšou. Na burčiak som si netrúfla, no Janko kúpil zopár fliaš vína, ktoré teraz čakajú v kúte na ochutnanie. Posledný víkend bola zasa u nás moja sestra a priznám sa, veľmi dobre mi to padlo. Veľa sme kočíkovali malú a pritom sa rozprávali, večer sme si otvorili víno a pozreli film, no a boli sme sa pozrieť aj na súťaži vo varení gulášu. Budúci víkend sa pre zmenu chystáme na Kysuce k mojim rodičom. Mierne pofukuje vetrík, pohybuje záclonami, v spálni zatváram okno, lebo je priamo nad postieľkou. Veronika sa už v postieľke prehadzuje a vypľúva cumlík, najvyšší čas kŕmiť. Potom ju vezmem na ruky a ponosím po byte, budeme sa hrať s hračkami. Momentálne vedie textilná knižka s motívom cirkusu. Lebo sa ligoce, lebo šuští a píska. A je farebná.