Mám v ústach dieru. Kráter. Opustila ma plomba. Splašene si to miesto stále prezerám v zrkadle, občas panikárim, po uliciach chodím s lícom vypchatým vlastným jazykom, ktorý mi tam stále nekontrolovateľne zalieza, aj keď nechcem. Usmievam sa len jemne, aby náhodou nebolo vidno tú nepeknú dieru. A mám záchvaty starostlivosti o zuby, t. j. nakupujem kilá najnovšej zubnej pasty s obsahom zázračných mikrogranulí, litre ústnej vody s mentolovou príchuťou, kilometre zubných nití a tisíce medzizubných kefiek. Som dentomaniak.
Ale som si istá, že to nie je nákazlivé. J. žije so mnou v jednej internátnej izbe a ešte sa nenakazil.
Každý večer absolvujem rovnakú procedúru:
a) široký úsmev do popukaného zrkadla nad umývadlom a aktuálne zhodnotenie situácie,
b) dôkladné nanesenie zubnej pasty na zubnú kefku (švajčiarsku, určite najlepšiu na trhu),
c) samotný akt čistenia – nezabudnúť na zuby múdrosti zastrčené až hen v samom zadku ústnej dutiny a jazyk obsadený miliónom jazyčnatých baktérií,
d) použitie kilometra zubnej nite a medzizubnej kefky (pekne poctivo strčiť do každého kúta),
e) výplach mentolovou zubnou vodou, ktorá nepríjemne páli a chutí ako čistiaci prostriedok na sklo
Po hodine najrôznejších procedúr kopírovaných z článkov na internete a v ženských magazínoch, po hodine strávenej s otvorenou dutinou ústnou padnem do postele vyčerpaná. Nič nie je lepším liekom na nespavosť ako dôkladná zubná starostlivosť.
Každý večer absolvujem rovnakú procedúru a čakám na zázrak. Zatiaľ neúspešne. Ráno pozriem do zrkadla, či mi cez noc náhodou nezmizli amalgámové výplne a neobeleli predné zuby, alebo či mi nenarástli tretie, úplne zdravé zuby.
No a popri tom čakaní si zatiaľ stále veselo chodím po svete s mojím amalgámovým úsmevom a dierou v hornej pravej sedmičke, v hypermarketoch sa prehŕňam v regáloch so zubnými pastami a čítam články o novinkách na dentálnom trhu.
Len jedného sa bojím: že tou prehnanou starostlivosťou si tie moje zuby úplne zbrúsim a zostanú mi z nich len také smiešne cencúle. Aby ma raz nemuseli vystavovať po celom svete ako odstrašujúci príklad nadmernej starostlivosti o chrup!
utorok 18. septembra 2007
pondelok 10. septembra 2007
#4 Keď ti netečie do topánok
Víkend som trávila doma. Asi ma mnohí nepochopia, ale ja som si dážď, vietor a teploty blížiace sa k nule užívala. Milujem studené jesenné počasie, keď ešte nesneží, ale zima je už veľmi blízko. Keď vonku mrholí, vzduch vonia pooranou zemou, hlinou a dážďovkami. To je počasie ako stvorené na knižku a únik pod perinu alebo na gauč, počasie na dobrý film a mliečnu čokoládu, na horúcu vaňu a na levanduľovú penu do kúpeľa. Vtedy máme k sebe všetci blízko.
Tento víkend bol presne taký. Studený, ponurý, tak trochu novembrový. Trošku som sa bála, že na stretnutie s bývalými spolužiakmi z gymnázia mi nebude stačiť autobus, ale budem potrebovať nafukovací čln.
Domov som sa doviezla taxíkom niekedy po polnoci a taxikára dodnes vážne podozrievam, že pred jazdou pil. Ešte nikdy som nezachytila vyššiu frekvenciu nadávok za taký krátky čas, nikdy som sa nezúčastnila na takom ostrom rezaní zákrut a prechádzaní cez výmole až po balansovanie na okraji priekopy. Nabudúce radšej pešo.
Sobota bola výrazne pokojnejšia. Uvarili sme si s mamou hrniec bryndzových halušiek, upiekli vianočky a tvarohové štrúdle a sľúbili si, že sa do večera z domu nepohneme. Boli sme spokojné. Čo na tom, že vonku hrozila potopa, nám bolo spolu dobre.
Takéto víkendy volám rozprávacie. Vždy je toho tak strašne veľa, čo chcem, aby ten druhý vedel. Na ceste späť potom sedím vo vlaku celkom mĺkvo a triedim si myšlienky do nehmatateľných zásuviek. Nemám chuť rozprávať. Vyrozprávaná dosýta. Mám pocit, že bolo povedané všetko. Na chvíľu.
Niekedy stačí človeku k šťastiu naozaj málo. Iba blízka osoba a sucho v topánkach.
Tento víkend bol presne taký. Studený, ponurý, tak trochu novembrový. Trošku som sa bála, že na stretnutie s bývalými spolužiakmi z gymnázia mi nebude stačiť autobus, ale budem potrebovať nafukovací čln.
Domov som sa doviezla taxíkom niekedy po polnoci a taxikára dodnes vážne podozrievam, že pred jazdou pil. Ešte nikdy som nezachytila vyššiu frekvenciu nadávok za taký krátky čas, nikdy som sa nezúčastnila na takom ostrom rezaní zákrut a prechádzaní cez výmole až po balansovanie na okraji priekopy. Nabudúce radšej pešo.
Sobota bola výrazne pokojnejšia. Uvarili sme si s mamou hrniec bryndzových halušiek, upiekli vianočky a tvarohové štrúdle a sľúbili si, že sa do večera z domu nepohneme. Boli sme spokojné. Čo na tom, že vonku hrozila potopa, nám bolo spolu dobre.
Takéto víkendy volám rozprávacie. Vždy je toho tak strašne veľa, čo chcem, aby ten druhý vedel. Na ceste späť potom sedím vo vlaku celkom mĺkvo a triedim si myšlienky do nehmatateľných zásuviek. Nemám chuť rozprávať. Vyrozprávaná dosýta. Mám pocit, že bolo povedané všetko. Na chvíľu.
Niekedy stačí človeku k šťastiu naozaj málo. Iba blízka osoba a sucho v topánkach.
#3 Prvý školský deň v obrození
Na prvý deň v ozajstnej škole sa pamätám len útržkovito. Neviem už, čo som mala oblečené, aké topánky som mala obuté, ani ako som sa cítila, ale s určitosťou viem jedno – práve v prvý deň mojej povinnej školskej dochádzky sa prejavila jedna z mojich najvýraznejších čŕt, ktorá ma sprevádzala celé roky a úprimne povedané, ktorá mi prischla zrejme na celý život. Opatrnosť.
Stála som pred domom na kraji cesty. Na chrbte som si hrdo niesla školskú tašku ostrej červenej farby, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani pravý komunista, akurát, že na nej nesvietilo kladivo a kosák, ale bosorka na metle s veľavravným nápisom Hurá, škola! Ten ma mal zrejme motivovať k vybudovaniu si pozitívneho citového vzťahu k tejto inštitúcii. Motiváciu v tejto podobe však jednoducho nebolo treba. Motivovaná som bola až príliš.
Tak som tam stála. Stála a čakala niekoľko minút. Uvedomovala som si, že ak urýchlene neprejdem na druhú stranu na zastávku, zmeškám autobus, a hneď v prvý deň prídem neskoro na vyučovanie, čo by nebolo až také hrozné v porovnaní s tým, že by sa mi neušlo miesto v prvej lavici. Tak by som musela sedieť až v druhej, alebo nedajbože v tej poslednej- somárskej. Alebo by som musela sedieť s chlapcom. Takú potupu by som neprežila, to by som sa radšej vrátila do škôlky a počkala si na nový školský rok.
Stála som tam ako prikovaná a nie a nie sa pohnúť. Aj mame to začalo by prinajlepšom čudné. Prestala sa hrdo dívať spoza záclony a vyšla na balkón bližšie preskúmať neočakávaný vývoj udalostí.
A ja som sa v tom momente dočkala. Konečne okolo mňa prešiel slimačím tempom ten konský povoz, ktorý som podozrivo sledovala už pár minút, a bezpečne som mohla prejsť na druhú stranu. Spokojne som jej zamávala (akože je všetko v najlepšom poriadku) neskutočne pyšná na to, ako som túto psychicky náročnú situáciu zvládla.
Nechápala som, prečo sa na tom balkóne zadúša od smiechu. Len tam tak stála a natriasala sa.
Veď som robila iba to, čo mi už niekoľko dní vytrvalo opakovala. Že keď budem chcieť prejsť na druhú stranu cesty, najskôr sa musím poobzerať doľava a potom doprava a ak náhodou niečo pôjde, mám počkať a až potom prejsť. Že by som mala rozlišovať medzi autami, nákladiakmi, autobusmi, konskými povozmi, bicyklami, motorkami, traktormi, kombajnmi a podobnými telesami pohybujúcimi sa bežne po cestnej komunikácii, to mi už nepovedala.
Tak som si to vysvetlila po svojom a v záujme vlastnej bezpečnosti som radšej počkala. No neviem, čo by som robila, keby sa ten pánko s koňmi rozhodol zastaviť sa v krčme na pivo, zarozprával by sa s kolegom alebo si odbehol ciknúť dakde k múru a odstavil by tie kone na kraji cesty. Možno by som tam stála dodnes. A čakala, kým konečne neprejde.
Stála som pred domom na kraji cesty. Na chrbte som si hrdo niesla školskú tašku ostrej červenej farby, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani pravý komunista, akurát, že na nej nesvietilo kladivo a kosák, ale bosorka na metle s veľavravným nápisom Hurá, škola! Ten ma mal zrejme motivovať k vybudovaniu si pozitívneho citového vzťahu k tejto inštitúcii. Motiváciu v tejto podobe však jednoducho nebolo treba. Motivovaná som bola až príliš.
Tak som tam stála. Stála a čakala niekoľko minút. Uvedomovala som si, že ak urýchlene neprejdem na druhú stranu na zastávku, zmeškám autobus, a hneď v prvý deň prídem neskoro na vyučovanie, čo by nebolo až také hrozné v porovnaní s tým, že by sa mi neušlo miesto v prvej lavici. Tak by som musela sedieť až v druhej, alebo nedajbože v tej poslednej- somárskej. Alebo by som musela sedieť s chlapcom. Takú potupu by som neprežila, to by som sa radšej vrátila do škôlky a počkala si na nový školský rok.
Stála som tam ako prikovaná a nie a nie sa pohnúť. Aj mame to začalo by prinajlepšom čudné. Prestala sa hrdo dívať spoza záclony a vyšla na balkón bližšie preskúmať neočakávaný vývoj udalostí.
A ja som sa v tom momente dočkala. Konečne okolo mňa prešiel slimačím tempom ten konský povoz, ktorý som podozrivo sledovala už pár minút, a bezpečne som mohla prejsť na druhú stranu. Spokojne som jej zamávala (akože je všetko v najlepšom poriadku) neskutočne pyšná na to, ako som túto psychicky náročnú situáciu zvládla.
Nechápala som, prečo sa na tom balkóne zadúša od smiechu. Len tam tak stála a natriasala sa.
Veď som robila iba to, čo mi už niekoľko dní vytrvalo opakovala. Že keď budem chcieť prejsť na druhú stranu cesty, najskôr sa musím poobzerať doľava a potom doprava a ak náhodou niečo pôjde, mám počkať a až potom prejsť. Že by som mala rozlišovať medzi autami, nákladiakmi, autobusmi, konskými povozmi, bicyklami, motorkami, traktormi, kombajnmi a podobnými telesami pohybujúcimi sa bežne po cestnej komunikácii, to mi už nepovedala.
Tak som si to vysvetlila po svojom a v záujme vlastnej bezpečnosti som radšej počkala. No neviem, čo by som robila, keby sa ten pánko s koňmi rozhodol zastaviť sa v krčme na pivo, zarozprával by sa s kolegom alebo si odbehol ciknúť dakde k múru a odstavil by tie kone na kraji cesty. Možno by som tam stála dodnes. A čakala, kým konečne neprejde.
nedeľa 2. septembra 2007
#2 Generálka
Náramne by sa sem hodil podtitul: Ako sa rodia sny.
Už v štyroch rokoch ma neuveriteľne tešila predstava môjho vstupu do školy. Ani nie tak samotný proces vzdelávania, ale skôr výsledok: ja ako dôstojná pani v stredných rokoch, na očiach okuliare s hrubým kosteným rámom, v kostýme tmavomodrej farby, vlasy dôstojne upravené do decentného uzla a na nohách krásne lodičky na vysokom opätku - presne také, aké dostala teta Mariena v balíku z Ameriky.
Stála by som vystretá pred tabuľou, v rukách by som si niesla kôpku knižiek - prváčikovia by ma s rešpektom oslovovali pani učiteľka a pubertiaci deviataci s dešpektom "učka". A pripojili by nejakú nepeknú poznámku, ktorú by som určite celkom rada prepočula.
Tajne som si večer pred spaním precvičovala príhovor určený na začiatok školského roka a vážne sa pri tom pozerala do zrkadla v kúpeľni stojac pri tom na vani iba na jednej nohe, keďže zrkadlo bolo vysoko a inak by som naň nedočiahla, alebo v rodičovskej spálni pred zrkadlom nalepeným na vnútornej strane maminej skrine. Napodobňovala som výraz televíznych hlásateliek z československej televízie: "Dobrý deň, som vaša nová súdružka učiteľka"... (Neskôr som si dlho nedokázala zvyknúť, že súdružka už neexistuje a namiesto nej sa používa oslovenie pani.)
Samozrejme, že okrem (podľa mňa celkom úspešne zvládnutej) choreografie nemohla chýbať ani prax. Mojou prvou žiačkou bola bábika Eva, neskôr sa pridali Adina Hana, starý plyšový medveď a pár gumených pískajúcich zvieratiek, ktoré patrili vtedy ešte malému Jojovi.
Najviac ma bavilo známkovanie. Milovala som pocit vlastnej dôležitosti. Keď som karhala medveďa za zbabraný diktát, keď som mohla potrestať Hanu za to, že niekoľkokrát zopakovala škaredé slovíčko do riti, keď som musela zatelefonovať rodičom zajaca a oznámiť im, že ich syn tajne fajčil na záchode a opľul spolužiaka. Žiaci v mojich predstavách boli často nevychovaní a ja som bola ich najväčším morálnym príkladom.
Diktáty a písomky som opravovala výlučne červenou pastelkou. A ak v nich náhodou nesvietili žiadne chyby, tak som si ich tam primyslela, len aby ten papier nevyzeral tak unudene. Razom som z neho vyčarila červeno-modrý gýč. Bola som spokojná.
Podľa mňa som bola tá najlepšia učiteľka na svete. Myslím, že práve v tom období som si povedala, že sa naozaj stanem učiteľkou a budem pre žiakov vzorom.
Už v štyroch rokoch ma neuveriteľne tešila predstava môjho vstupu do školy. Ani nie tak samotný proces vzdelávania, ale skôr výsledok: ja ako dôstojná pani v stredných rokoch, na očiach okuliare s hrubým kosteným rámom, v kostýme tmavomodrej farby, vlasy dôstojne upravené do decentného uzla a na nohách krásne lodičky na vysokom opätku - presne také, aké dostala teta Mariena v balíku z Ameriky.
Stála by som vystretá pred tabuľou, v rukách by som si niesla kôpku knižiek - prváčikovia by ma s rešpektom oslovovali pani učiteľka a pubertiaci deviataci s dešpektom "učka". A pripojili by nejakú nepeknú poznámku, ktorú by som určite celkom rada prepočula.
Tajne som si večer pred spaním precvičovala príhovor určený na začiatok školského roka a vážne sa pri tom pozerala do zrkadla v kúpeľni stojac pri tom na vani iba na jednej nohe, keďže zrkadlo bolo vysoko a inak by som naň nedočiahla, alebo v rodičovskej spálni pred zrkadlom nalepeným na vnútornej strane maminej skrine. Napodobňovala som výraz televíznych hlásateliek z československej televízie: "Dobrý deň, som vaša nová súdružka učiteľka"... (Neskôr som si dlho nedokázala zvyknúť, že súdružka už neexistuje a namiesto nej sa používa oslovenie pani.)
Samozrejme, že okrem (podľa mňa celkom úspešne zvládnutej) choreografie nemohla chýbať ani prax. Mojou prvou žiačkou bola bábika Eva, neskôr sa pridali Adina Hana, starý plyšový medveď a pár gumených pískajúcich zvieratiek, ktoré patrili vtedy ešte malému Jojovi.
Najviac ma bavilo známkovanie. Milovala som pocit vlastnej dôležitosti. Keď som karhala medveďa za zbabraný diktát, keď som mohla potrestať Hanu za to, že niekoľkokrát zopakovala škaredé slovíčko do riti, keď som musela zatelefonovať rodičom zajaca a oznámiť im, že ich syn tajne fajčil na záchode a opľul spolužiaka. Žiaci v mojich predstavách boli často nevychovaní a ja som bola ich najväčším morálnym príkladom.
Diktáty a písomky som opravovala výlučne červenou pastelkou. A ak v nich náhodou nesvietili žiadne chyby, tak som si ich tam primyslela, len aby ten papier nevyzeral tak unudene. Razom som z neho vyčarila červeno-modrý gýč. Bola som spokojná.
Podľa mňa som bola tá najlepšia učiteľka na svete. Myslím, že práve v tom období som si povedala, že sa naozaj stanem učiteľkou a budem pre žiakov vzorom.
#1 Výhľad z okna na poschodí...
Celé leto sa točilo okolo nášho nového bytu. Aj keď ešte nie je hotový, viem, že bude krásny. Ale kým ho dokončia (snáď v januári), musíme vydržať tu. Na internáte. Nebýva sa tu zle, veď dá sa zvyknúť na všetko!
Zvykli sme si. A naozaj na všetko:
a) na miniizbičku, do ktorej sa ledva vpracú dve storočné postele s matracmi, ktoré pamätajú prinajmenšom Napoleonov vpád do Bratislavy, matrace, na ktorých je najlepšie nehybne ležať, lebo inak pri každom pohybe riskujete zadusenie prachom,
b) na toalety, v lepšom prípade permanentne obsadené, v horšom večne tečúce, v najhoršom totálne upchaté, pričom ak si chcete na ne sadnúť, treba ich najskôr dôkladne vyleštiť obrúskom, inak hrozí čokoľvek od vyrážok až po syfilis,
c) na sprchu, v ktorej ak sa chcete osprchovať a nie ešte viac zašpiniť, je lepšie naozaj sa radšej neopierať o steny a na nohách mať preventívne rybárske čižmy,
d) na tú sprchu, kde sa dá sprchovať asi raz za mesiac, pretože sprchovú hlavicu niekto vždy hneď po namontovaní ukradne, prípadne ak tam aj naozaj je, tak práve tečie príliš studená alebo príliš horúca voda,
e) na neuveriteľný neutíchajúci hluk šíriaci sa zo všetkých strán 24 hodín denne, vďaka ktorému máme vždy najnovšie info z celých Mlynov a poznáme najhorúcejšie novinky svetovej popmusic, zadarmo počúvame husličkové alebo metalové koncerty, árie a sóla, prežívame miestne telenovely, učíme sa cudzie jazyky... Kultúrne leto 2007 v praxi
Najhoršie to však bolo vo štvrtok. Deň pred skončením platnosti môjho ubytovacieho preukazu ma chytala panika. Vyzeralo to, že asi skončím ako bezdomovec niekde pod mostom. Cez deň budem pracovať naďalej v dvadsaťštyri poschodovom business centre a v noci budem spávať prikrytá kartónmi z Hypernovy pri smradiacom ohníčku pod Apollom.
Nakoniec to chvalabohu dopadlo dobre. Ubytovanie sme dostali. Ale nie na tej istej izbe. Na manželských internátoch. To automaticky znamenalo, že musíme všetok náš hmotný majetok presťahovať o kus ďalej. Do riadneho kopca, na štvrté poschodie. Bez auta. A sami.
Bolo to utrpenie. Nevýslovné. Pripravili sme sa naň výdatnou porciou vyprážaného syra s hranolčekmi, tatárskou a litrom kofoly. Sťahovali sme sa dva dni. Možno práve kvôli tomu.
Začali sme teda vo štvrtok o šiestej poobede, pokračovali do štvrť na jedenásť večer a dosťahovali sme sa v piatok o druhej. Keby nám kto mal merať nachodené kilometre, možno sme zabehli aj polmaratón. Vláčili sme kufre, vaky a igelitky dvadsaťkrát hore a dole a sami sme nechápali, čo v nich vlastne máme. Vyzeralo to tak, že sa nesťahujú dvaja ľudia, ale prinajmenšom celé poschodie. Ja tomu nerozumiem.
No najdôležitejšie je, že už bývame. A máme krásny výhľad na Rakúsko, rotujúce vrtule veterných elektrární a milióny nočných svetiel z Karlovej Vsi. To mi úplne stačí.
Zobudili sme sa s hroznou svalovicou. V návale radosti z nového obydlia a vlastne aj z úspešného presťahovania, ktoré bolo akousi generálkou toho skutočného, ktoré nás ešte len čaká, sme sa rozhodli obehnúť nejaké domy nábytku. V pláne bola Ikea a Galan.
Vyšli sme si len tak bez dáždnika, hoci to vonku vyzeralo na lejak, verili sme si, že to „prebehneme“.
Zmokli sme do nitky. Môj dôkladný make up zostal na vreckovke, ktorou som si akčne utierala tvár a vlasy to vzdali už po desiatej kvapke a radšej spľasli hneď.
Ale asi to tak malo byť. Poobede mi volali z Galanu, že som vyhrala prvú cenu v tombole. Nákup svietidiel za 15.000 SK.
September sa začal celkom dobre. A vlastne sa naň riadne teším.
Na slnečné dni a chladné noci, na ranné hmly a sobotné dažde, na Superstar, na pekný výhľad z našej izby, na dobré knižky, večerné správy, na časopisy o bývaní a potom aj na Vianoce, ktoré sú ešte ďaleko.
Tak teda krásny začiatok nového školského roka!!!
Zvykli sme si. A naozaj na všetko:
a) na miniizbičku, do ktorej sa ledva vpracú dve storočné postele s matracmi, ktoré pamätajú prinajmenšom Napoleonov vpád do Bratislavy, matrace, na ktorých je najlepšie nehybne ležať, lebo inak pri každom pohybe riskujete zadusenie prachom,
b) na toalety, v lepšom prípade permanentne obsadené, v horšom večne tečúce, v najhoršom totálne upchaté, pričom ak si chcete na ne sadnúť, treba ich najskôr dôkladne vyleštiť obrúskom, inak hrozí čokoľvek od vyrážok až po syfilis,
c) na sprchu, v ktorej ak sa chcete osprchovať a nie ešte viac zašpiniť, je lepšie naozaj sa radšej neopierať o steny a na nohách mať preventívne rybárske čižmy,
d) na tú sprchu, kde sa dá sprchovať asi raz za mesiac, pretože sprchovú hlavicu niekto vždy hneď po namontovaní ukradne, prípadne ak tam aj naozaj je, tak práve tečie príliš studená alebo príliš horúca voda,
e) na neuveriteľný neutíchajúci hluk šíriaci sa zo všetkých strán 24 hodín denne, vďaka ktorému máme vždy najnovšie info z celých Mlynov a poznáme najhorúcejšie novinky svetovej popmusic, zadarmo počúvame husličkové alebo metalové koncerty, árie a sóla, prežívame miestne telenovely, učíme sa cudzie jazyky... Kultúrne leto 2007 v praxi
Najhoršie to však bolo vo štvrtok. Deň pred skončením platnosti môjho ubytovacieho preukazu ma chytala panika. Vyzeralo to, že asi skončím ako bezdomovec niekde pod mostom. Cez deň budem pracovať naďalej v dvadsaťštyri poschodovom business centre a v noci budem spávať prikrytá kartónmi z Hypernovy pri smradiacom ohníčku pod Apollom.
Nakoniec to chvalabohu dopadlo dobre. Ubytovanie sme dostali. Ale nie na tej istej izbe. Na manželských internátoch. To automaticky znamenalo, že musíme všetok náš hmotný majetok presťahovať o kus ďalej. Do riadneho kopca, na štvrté poschodie. Bez auta. A sami.
Bolo to utrpenie. Nevýslovné. Pripravili sme sa naň výdatnou porciou vyprážaného syra s hranolčekmi, tatárskou a litrom kofoly. Sťahovali sme sa dva dni. Možno práve kvôli tomu.
Začali sme teda vo štvrtok o šiestej poobede, pokračovali do štvrť na jedenásť večer a dosťahovali sme sa v piatok o druhej. Keby nám kto mal merať nachodené kilometre, možno sme zabehli aj polmaratón. Vláčili sme kufre, vaky a igelitky dvadsaťkrát hore a dole a sami sme nechápali, čo v nich vlastne máme. Vyzeralo to tak, že sa nesťahujú dvaja ľudia, ale prinajmenšom celé poschodie. Ja tomu nerozumiem.
No najdôležitejšie je, že už bývame. A máme krásny výhľad na Rakúsko, rotujúce vrtule veterných elektrární a milióny nočných svetiel z Karlovej Vsi. To mi úplne stačí.
Zobudili sme sa s hroznou svalovicou. V návale radosti z nového obydlia a vlastne aj z úspešného presťahovania, ktoré bolo akousi generálkou toho skutočného, ktoré nás ešte len čaká, sme sa rozhodli obehnúť nejaké domy nábytku. V pláne bola Ikea a Galan.
Vyšli sme si len tak bez dáždnika, hoci to vonku vyzeralo na lejak, verili sme si, že to „prebehneme“.
Zmokli sme do nitky. Môj dôkladný make up zostal na vreckovke, ktorou som si akčne utierala tvár a vlasy to vzdali už po desiatej kvapke a radšej spľasli hneď.
Ale asi to tak malo byť. Poobede mi volali z Galanu, že som vyhrala prvú cenu v tombole. Nákup svietidiel za 15.000 SK.
September sa začal celkom dobre. A vlastne sa naň riadne teším.
Na slnečné dni a chladné noci, na ranné hmly a sobotné dažde, na Superstar, na pekný výhľad z našej izby, na dobré knižky, večerné správy, na časopisy o bývaní a potom aj na Vianoce, ktoré sú ešte ďaleko.
Tak teda krásny začiatok nového školského roka!!!
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)