Celé leto sa točilo okolo nášho nového bytu. Aj keď ešte nie je hotový, viem, že bude krásny. Ale kým ho dokončia (snáď v januári), musíme vydržať tu. Na internáte. Nebýva sa tu zle, veď dá sa zvyknúť na všetko!
Zvykli sme si. A naozaj na všetko:
a) na miniizbičku, do ktorej sa ledva vpracú dve storočné postele s matracmi, ktoré pamätajú prinajmenšom Napoleonov vpád do Bratislavy, matrace, na ktorých je najlepšie nehybne ležať, lebo inak pri každom pohybe riskujete zadusenie prachom,
b) na toalety, v lepšom prípade permanentne obsadené, v horšom večne tečúce, v najhoršom totálne upchaté, pričom ak si chcete na ne sadnúť, treba ich najskôr dôkladne vyleštiť obrúskom, inak hrozí čokoľvek od vyrážok až po syfilis,
c) na sprchu, v ktorej ak sa chcete osprchovať a nie ešte viac zašpiniť, je lepšie naozaj sa radšej neopierať o steny a na nohách mať preventívne rybárske čižmy,
d) na tú sprchu, kde sa dá sprchovať asi raz za mesiac, pretože sprchovú hlavicu niekto vždy hneď po namontovaní ukradne, prípadne ak tam aj naozaj je, tak práve tečie príliš studená alebo príliš horúca voda,
e) na neuveriteľný neutíchajúci hluk šíriaci sa zo všetkých strán 24 hodín denne, vďaka ktorému máme vždy najnovšie info z celých Mlynov a poznáme najhorúcejšie novinky svetovej popmusic, zadarmo počúvame husličkové alebo metalové koncerty, árie a sóla, prežívame miestne telenovely, učíme sa cudzie jazyky... Kultúrne leto 2007 v praxi
Najhoršie to však bolo vo štvrtok. Deň pred skončením platnosti môjho ubytovacieho preukazu ma chytala panika. Vyzeralo to, že asi skončím ako bezdomovec niekde pod mostom. Cez deň budem pracovať naďalej v dvadsaťštyri poschodovom business centre a v noci budem spávať prikrytá kartónmi z Hypernovy pri smradiacom ohníčku pod Apollom.
Nakoniec to chvalabohu dopadlo dobre. Ubytovanie sme dostali. Ale nie na tej istej izbe. Na manželských internátoch. To automaticky znamenalo, že musíme všetok náš hmotný majetok presťahovať o kus ďalej. Do riadneho kopca, na štvrté poschodie. Bez auta. A sami.
Bolo to utrpenie. Nevýslovné. Pripravili sme sa naň výdatnou porciou vyprážaného syra s hranolčekmi, tatárskou a litrom kofoly. Sťahovali sme sa dva dni. Možno práve kvôli tomu.
Začali sme teda vo štvrtok o šiestej poobede, pokračovali do štvrť na jedenásť večer a dosťahovali sme sa v piatok o druhej. Keby nám kto mal merať nachodené kilometre, možno sme zabehli aj polmaratón. Vláčili sme kufre, vaky a igelitky dvadsaťkrát hore a dole a sami sme nechápali, čo v nich vlastne máme. Vyzeralo to tak, že sa nesťahujú dvaja ľudia, ale prinajmenšom celé poschodie. Ja tomu nerozumiem.
No najdôležitejšie je, že už bývame. A máme krásny výhľad na Rakúsko, rotujúce vrtule veterných elektrární a milióny nočných svetiel z Karlovej Vsi. To mi úplne stačí.
Zobudili sme sa s hroznou svalovicou. V návale radosti z nového obydlia a vlastne aj z úspešného presťahovania, ktoré bolo akousi generálkou toho skutočného, ktoré nás ešte len čaká, sme sa rozhodli obehnúť nejaké domy nábytku. V pláne bola Ikea a Galan.
Vyšli sme si len tak bez dáždnika, hoci to vonku vyzeralo na lejak, verili sme si, že to „prebehneme“.
Zmokli sme do nitky. Môj dôkladný make up zostal na vreckovke, ktorou som si akčne utierala tvár a vlasy to vzdali už po desiatej kvapke a radšej spľasli hneď.
Ale asi to tak malo byť. Poobede mi volali z Galanu, že som vyhrala prvú cenu v tombole. Nákup svietidiel za 15.000 SK.
September sa začal celkom dobre. A vlastne sa naň riadne teším.
Na slnečné dni a chladné noci, na ranné hmly a sobotné dažde, na Superstar, na pekný výhľad z našej izby, na dobré knižky, večerné správy, na časopisy o bývaní a potom aj na Vianoce, ktoré sú ešte ďaleko.
Tak teda krásny začiatok nového školského roka!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára