Náramne by sa sem hodil podtitul: Ako sa rodia sny.
Už v štyroch rokoch ma neuveriteľne tešila predstava môjho vstupu do školy. Ani nie tak samotný proces vzdelávania, ale skôr výsledok: ja ako dôstojná pani v stredných rokoch, na očiach okuliare s hrubým kosteným rámom, v kostýme tmavomodrej farby, vlasy dôstojne upravené do decentného uzla a na nohách krásne lodičky na vysokom opätku - presne také, aké dostala teta Mariena v balíku z Ameriky.
Stála by som vystretá pred tabuľou, v rukách by som si niesla kôpku knižiek - prváčikovia by ma s rešpektom oslovovali pani učiteľka a pubertiaci deviataci s dešpektom "učka". A pripojili by nejakú nepeknú poznámku, ktorú by som určite celkom rada prepočula.
Tajne som si večer pred spaním precvičovala príhovor určený na začiatok školského roka a vážne sa pri tom pozerala do zrkadla v kúpeľni stojac pri tom na vani iba na jednej nohe, keďže zrkadlo bolo vysoko a inak by som naň nedočiahla, alebo v rodičovskej spálni pred zrkadlom nalepeným na vnútornej strane maminej skrine. Napodobňovala som výraz televíznych hlásateliek z československej televízie: "Dobrý deň, som vaša nová súdružka učiteľka"... (Neskôr som si dlho nedokázala zvyknúť, že súdružka už neexistuje a namiesto nej sa používa oslovenie pani.)
Samozrejme, že okrem (podľa mňa celkom úspešne zvládnutej) choreografie nemohla chýbať ani prax. Mojou prvou žiačkou bola bábika Eva, neskôr sa pridali Adina Hana, starý plyšový medveď a pár gumených pískajúcich zvieratiek, ktoré patrili vtedy ešte malému Jojovi.
Najviac ma bavilo známkovanie. Milovala som pocit vlastnej dôležitosti. Keď som karhala medveďa za zbabraný diktát, keď som mohla potrestať Hanu za to, že niekoľkokrát zopakovala škaredé slovíčko do riti, keď som musela zatelefonovať rodičom zajaca a oznámiť im, že ich syn tajne fajčil na záchode a opľul spolužiaka. Žiaci v mojich predstavách boli často nevychovaní a ja som bola ich najväčším morálnym príkladom.
Diktáty a písomky som opravovala výlučne červenou pastelkou. A ak v nich náhodou nesvietili žiadne chyby, tak som si ich tam primyslela, len aby ten papier nevyzeral tak unudene. Razom som z neho vyčarila červeno-modrý gýč. Bola som spokojná.
Podľa mňa som bola tá najlepšia učiteľka na svete. Myslím, že práve v tom období som si povedala, že sa naozaj stanem učiteľkou a budem pre žiakov vzorom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára