Na prvý deň v ozajstnej škole sa pamätám len útržkovito. Neviem už, čo som mala oblečené, aké topánky som mala obuté, ani ako som sa cítila, ale s určitosťou viem jedno – práve v prvý deň mojej povinnej školskej dochádzky sa prejavila jedna z mojich najvýraznejších čŕt, ktorá ma sprevádzala celé roky a úprimne povedané, ktorá mi prischla zrejme na celý život. Opatrnosť.
Stála som pred domom na kraji cesty. Na chrbte som si hrdo niesla školskú tašku ostrej červenej farby, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani pravý komunista, akurát, že na nej nesvietilo kladivo a kosák, ale bosorka na metle s veľavravným nápisom Hurá, škola! Ten ma mal zrejme motivovať k vybudovaniu si pozitívneho citového vzťahu k tejto inštitúcii. Motiváciu v tejto podobe však jednoducho nebolo treba. Motivovaná som bola až príliš.
Tak som tam stála. Stála a čakala niekoľko minút. Uvedomovala som si, že ak urýchlene neprejdem na druhú stranu na zastávku, zmeškám autobus, a hneď v prvý deň prídem neskoro na vyučovanie, čo by nebolo až také hrozné v porovnaní s tým, že by sa mi neušlo miesto v prvej lavici. Tak by som musela sedieť až v druhej, alebo nedajbože v tej poslednej- somárskej. Alebo by som musela sedieť s chlapcom. Takú potupu by som neprežila, to by som sa radšej vrátila do škôlky a počkala si na nový školský rok.
Stála som tam ako prikovaná a nie a nie sa pohnúť. Aj mame to začalo by prinajlepšom čudné. Prestala sa hrdo dívať spoza záclony a vyšla na balkón bližšie preskúmať neočakávaný vývoj udalostí.
A ja som sa v tom momente dočkala. Konečne okolo mňa prešiel slimačím tempom ten konský povoz, ktorý som podozrivo sledovala už pár minút, a bezpečne som mohla prejsť na druhú stranu. Spokojne som jej zamávala (akože je všetko v najlepšom poriadku) neskutočne pyšná na to, ako som túto psychicky náročnú situáciu zvládla.
Nechápala som, prečo sa na tom balkóne zadúša od smiechu. Len tam tak stála a natriasala sa.
Veď som robila iba to, čo mi už niekoľko dní vytrvalo opakovala. Že keď budem chcieť prejsť na druhú stranu cesty, najskôr sa musím poobzerať doľava a potom doprava a ak náhodou niečo pôjde, mám počkať a až potom prejsť. Že by som mala rozlišovať medzi autami, nákladiakmi, autobusmi, konskými povozmi, bicyklami, motorkami, traktormi, kombajnmi a podobnými telesami pohybujúcimi sa bežne po cestnej komunikácii, to mi už nepovedala.
Tak som si to vysvetlila po svojom a v záujme vlastnej bezpečnosti som radšej počkala. No neviem, čo by som robila, keby sa ten pánko s koňmi rozhodol zastaviť sa v krčme na pivo, zarozprával by sa s kolegom alebo si odbehol ciknúť dakde k múru a odstavil by tie kone na kraji cesty. Možno by som tam stála dodnes. A čakala, kým konečne neprejde.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára