26. Prievan

Zobudila som sa o štvrtej ráno s tým, že mi je hrozne horúco. Mala som na sebe rolák, hrubé pánske ponožky (o šesť čísel väčšie), pod nimi ešte jedny a flanelové pyžamo. Chvíľu som v nemom úžase premýšľala, ako sa niečo také na mne vzalo. Po definitívnom zobudení mojich mozgových buniek som si uvedomila, že celá táto alpinistická výbava bola ešte o desiatej večer, keď som si líhala, doslova nutná. Vonku fučalo ako v pravom ruskom filme a nám sa otriasali okná tak, že som sa bála o môj holý život. Okná máme rozsušené a balkónové dvere povykrúcané časom s mohutnou medzerou, cez ktorú si to vietor hnal rovno dnu a robil nám v izbe prievan. Čudovala som sa, že sme nevzlietli s ním a neodleteli niekoľko kilometrov ďalej aj s celým naším skromným majetkom. Nepomohlo ani provizórne utesnenie starým uterákom, hrozil vážny úlet. Radiátor hrial iba veľmi mierne, len aby sa nepovedalo, že nám nekúria. Bola mi taká zima, že mi hrkotali všetky zuby a kosti a nedali sa utíšiť ani šálkou horúceho vanilkovo-jahodového čaju. Vzdala som to. Navrstvila som na seba celú tú parádu, prikryla sa dekou a dvoma paplónmi a obtočila si hlavu Jankovým vankúšom tak, že z celej tváre mi trčal iba nos a jedno oko. Neviem, kedy vietor ustal, ale mesto vyzeralo ako po niekoľkodňovom pustošení územia nepriateľskou armádou. Všade sa váľali reklamné pútače unesené vetrom na druhý koniec mesta, konáre, polámané dáždniky a plastové fľaše od Coca-coly. A ja som už cestou do práce v rozheganom trolejbuse vedela, že dnes na prácu nemám absolútne chuť. No a keď o chvíľu vyšlo slnko, vedela som to definitívne. Celý deň som sa jej vyhýbala, ako to len išlo. Nechcelo sa mi písať maily, telefonovať, posielať faxy. A tak som asi hodinu strávila v spoločnosti višňového jogurtu a novín, tie som potom vymenila za čítanie mojich obľúbených blogerov, následne som sa hodiny a hodiny prehŕňala v poštovej schránke a potom som slávnostne odkráčala na obed, kde som každé jedno sústo požula najmenej tisíckrát a prehĺtala len veľmi pomaly opakujúc si čarovnú mantru: p-o-m-a-l-i-č-k-y, p-o-o-o-o-m-a-l-i-č-k-yyyy. Po obede som sa nemohla sústrediť a myslela som iba na to, ako by mi bolo dobre niekde v horách na výlete alebo na lyžiarskom svahu, alebo niekde na pláži, kdekoľvek, len nie v práci za počítačom v spoločnosti emailov a naliehavých faxov od nedočkavých kolegov. Radšej som zbehla pár poschodí nižšie do bio obchodu a kúpila si nejaké sušienky a ovocné žuvačky, nech má aspoň môj žalúdok radosť.

Je večer, o chvíľu začínajú správy, a ja mám neskutočnú chuť pracovať. Po celodennom ulievaní sa by som teraz zvládla vyriešiť všetky prípady, požiadavky a pod. za všetkých kolegov v priebehu pár minút. Už sa neviem dočkať, kedy vstanem, prepravím sa do práce presne tým istým rozheganým trolejbusom ako dnes, kedy zažiaria obe obrazovky môjho počítača, kedy zazvoní prvýkrát v priebehu dňa telefón a kedy mi príde prvý fax. Dnes viem, že zajtra ma robota bude baviť. Budem veľa pracovať. Definitívne.

Stále si neviem vysvetliť, ako to s tou prácou vlastne je. Prečo sa niekedy ani len neviem vyhrabať z postele bez toho, aby som neprehodila pár slov o údele úbohého pracujúceho človiečika, nezanadávala si na osud a na druhej strane prečo niekedy uháňam do práce ako namydlený blesk a urobila by som také kvantum roboty, že šéf by pokojne mohol prepustiť trištvrte firmy s konštatovaním, že ich nepotrebuje?
Je príčinou nejaký neznámy hormonálny prievan odohrávajúci sa v mojich útrobách alebo nepriaznivá bio predpoveď Ďura Mokrého? 

25. Víkendová pohoda

Mám rada víkendy. Vrátane tých upršaných a veterných, ako je tento, keď sa nedá von ani len nos vystrčiť bez toho, aby vám na ňom nepristala spŕška vody. Takéto víkendy sú ideálnou príležitosťou pozrieť si zopár filmov z domácej zásoby, prelistovať všetky staré noviny a časopisy, ktoré sa už týždne kopia na stole a zatiaľ som z nich videla maximálne kultúrnu prílohu, prečítať knižky, ktoré mali byť už dávno vrátené knižnici, alebo si len tak sadnúť k počítaču a bezcieľne surfovať po internete.V takýto deň sa jednoducho nedá nudiť.

Spať môžem tak dlho, ako len vládzem. Môžem stáť celú polhodinu pod sprchou a púšťať na seba prúd horúcej vody, obliecť si staré fľakaté tepláky a vyťahané tričko, raňajkovať v posteli a pri tom pozerať čierno-bielu rozprávku, uvariť si niečo dobré (medailónky na farebnom korení, pečené zemiačky a mrkvový šalát), no a zvyšok dňa tráviť v spoločnosti knihy, filmu, hudby, rozhovoroch a bylinkového čaju. Jednoducho pohoda, žiadny stres. Je to môj deň, robím len to, čo chcem.

Predvčerom sme sa o víkendoch bavili s totálne vystresovanou kolegyňou a tá prehlásila, že by absolútne nedokázala víkend len tak preleňošiť. Vraj strata času – ak aj momentálne nič nerobí, musí na prácu aspoň intenzívne myslieť a plánovať, čo má ešte urobiť a kedy sa do toho pustí. Bolo mi jej ľúto. Kedy si dobije baterky, keď jej celý mozog zapĺňa práca, povinnosti a starosti? Už chápem, prečo je taká roztržitá a aj pri najmenšom probléme panikári. Do debaty sa zapojila aj iná kolegyňa s poznámkou, že čas cez víkend využíva na dobehnutie všetkého, čo nestihla urobiť v priebehu pracovného týždňa: navariť pre celú rodinu, povysávať, utrieť prach, vyprať a ožehliť, upiecť koláč na nedeľu a večer si pozrieť nejaký film, pri ktorom aj tak od únavy zaspí skôr, ako príde pointa. A dodala, že víkendy priam neznáša (nielen kvôli nedeľnému obedu u svokry).
Zaujímavé na tom celom je fakt, že keď som sa spýtala na víkendové aktivity mužskej časti pracovného kolektívu, nepadlo tam ani len jediné slovo o práci: jeden sa chystal na chatu s partiou ešte zo strednej školy, druhý lyžovať do Rakúska, tretí aspoň žúrovať a štvrtý na víkend k mame.
Nie je to zvláštne?

Ani sa nemusím zamýšľať nad tým, ktorý prístup je lepší. Celý týždeň trávime podstatnú časť dňa v práci, potom sa ponáhľame nakúpiť, vybaviť dačo po úradoch a v banke, večer ešte navariť, trochu upratať... tak stále dookola. A cez víkend to isté? Potom chápem, prečo je väčšina žien uťahaných, bez nálady a chuti do života. Ja viem, upratať aj navariť niekedy treba. Ale dá sa to zorganizovať aj lepšie. Ak existujú aj ďalší členovia v spoločnej domácnosti, prečo ich do aktivít typu „zabezpečovanie chodu domácnosti“ nezapojiť? No a potom si ukradnúť čas aj pre seba a robiť iba to, čo chceš. Bez času venovaného iba sebe nemôže človek na 100% fungovať večne. Niečo tu jednoducho chýba a to sa mu vráti. Raz sa poskladá ako domček z karát – už pri jemnom fúknutí.

Na poslednom vianočnom večierku mi asi päťdesiatročná kolegyňa z Nemecka rozprávala o svojom živote. Nevyhli sme sa ani téme voľného času. A tak som sa dozvedela, že väčšina žien v Nemecku odmieta robiť rodine slúžku a domáce práce sa pekne-krásne delia. Jej manžel si vraj zamiloval žehlenie, zatiaľ čo sa ona venuje sama sebe – beháva pravidelne po večeroch v parku. (Raz sa do behu tak zažrala, že si nevšimla, koľko je hodín. Manžel zatiaľ všetko ožehlil, navaril večeru a potom naštartoval auto a vydal sa ju hľadať, lebo mal strach, či sa niečo nestalo.)

Odkaz pre vás: A tak aj vy – rodinka, kamarátky, známi a všetci, čo ste náhodou zablúdili na tento blog, venujte si aspoň malú chvíľku. Okamžite prestaňte umývať ten riad a radšej si urobte dobrý čaj alebo kávu, pustite dvd a odplavte stres.

24. Svadobné blues(nenie)

Odvtedy, ako som do sveta – celkom neuvážene – vypustila správu o plánovanej júlovej svadbe, sa všade okolo mňa začala dvíhať mexická vlna svadobného ošiaľu a ja si netrúfam ani len odhadnúť, kedy bude kulminovať.
Celkom nevinne som túto novinku čo najtichšie vyslovila pred pár kolegyňami z práce a o zvyšok sa postarali ich jazyky. Zaručene to už vedia na všetkých poschodiach dvadsaťštyri poschodovej budovy, v ktorej pracujem. Aspoň si viem vysvetliť, prečo ten šedivý pán v rokoch v tmavom obleku na mňa na obede v kantíne tak zazerá. A prečo sa šéfka tak prečudesne usmievala, keď som jej naposledy vysvetľovala, že súrne potrebujem odísť už o dvanástej, lebo idem na obhliadku bytu.

Bezprostredne po rozšírení správy o mojej svadbe mi začali v mojej schránke pribúdať maily so svadobnou tematikou. Jedna kolegyňa mi poslala fotografie zo svojej minuloročnej svadby a pridala aj detail obrúčok, ďalšia na mňa zaútočila radami, ako a kde zohnať zaručene tie najbelšie a najjagavejšie svadobné šaty v celej Bratislave, najlepšieho kaderníka, manikérku a pedikérku, kde mi uvijú najzelenšiu kyticu, kde objavím najlepšie ceny prsteňov a kde majú najlacnejšie obleky. Vyčerpávajúce. No a keď som vďaka mojim kolegyniam úspešne absolvovala fázu „teoretická príprava“, presunuli sme sa do fázy „ako sa vyhnúť svadobným trapasom“. Tie, ktoré to už majú za sebou, mi s pokojom Angličana a s odstupom desiatich rokov porozprávali o všetkých trápnostiach, ktoré sa im nechtiac podarilo absolvovať: o prasknutých gatiach ženícha, postúpaných a dotrhaných šatách z požičovne za nekresťanské peniaze, o nevydarených fotkách dobre ukrytých v škatuliach od topánok v tmavom kúte na povale, či o alkoholovom delíriu mladého novomanžela...
Čo bude nasledovať?

Najnovšie mi už asi päť osôb oznámilo, že o týždeň sa koná svadobný veľtrh a odporučilo mi zastaviť sa tam. Ďakujem za pozvanie, pôjdem. Mama mi zasa zavolala, že si nutne máme kúpiť obrúčky, lebo cena zlata má začať stúpať do závratných výšok. Kamarátka panikári nad faktom, že ja ešte stále nemám vybrané svadobné šaty ani ... vlastne nič. No a minule sa ma niekto pýtal na svadobné oznámenia. Babka sa pre istotu orientuje na život „po“ a chystá mi periny, vankúše, obliečky, obrusy.

A čo na to tí, ktorých sa to bezprostredne týka?

Potenciálny ženích a budúca nevesta zatiaľ zariadili všetko nevyhnutné a ostatné vyriešia v pokoji v nasledujúcich mesiacoch. Šiat a oblekov je predsa všade dostatok a keď nie, tak si nevesta oblečie dačo biele, čo jej visí v skrini, mužská časť páru na seba natiahne maturitný oblek, prstienky sa dajú zhotoviť aj z tenkého drôtu či lesklého staniolu z čokoládky a kytica nazbierať hoci aj na lúke. Akéže to starosti?
No a zatiaľ, čo si ujo kúpil nový oblek, mamy vymysleli slávnostný outfit a objednali koláče, my sme si vybrali svadobnú cestu.

Milí svadobčania, odkaz pre vás: Prestaňte sa stresovať, lebo žiadna svadba nebude a urobíme to presne tak, ako mi zo žartu radila moja homeopatka. My, dvaja svedkovia a oddávajúci niekde na zapadnutom úrade. Domov vám príde akurát tak oznámenie o zmene priezviska vašej milovanej príbuznej. Začínam o tom vážne uvažovať.