26. Prievan

Zobudila som sa o štvrtej ráno s tým, že mi je hrozne horúco. Mala som na sebe rolák, hrubé pánske ponožky (o šesť čísel väčšie), pod nimi ešte jedny a flanelové pyžamo. Chvíľu som v nemom úžase premýšľala, ako sa niečo také na mne vzalo. Po definitívnom zobudení mojich mozgových buniek som si uvedomila, že celá táto alpinistická výbava bola ešte o desiatej večer, keď som si líhala, doslova nutná. Vonku fučalo ako v pravom ruskom filme a nám sa otriasali okná tak, že som sa bála o môj holý život. Okná máme rozsušené a balkónové dvere povykrúcané časom s mohutnou medzerou, cez ktorú si to vietor hnal rovno dnu a robil nám v izbe prievan. Čudovala som sa, že sme nevzlietli s ním a neodleteli niekoľko kilometrov ďalej aj s celým naším skromným majetkom. Nepomohlo ani provizórne utesnenie starým uterákom, hrozil vážny úlet. Radiátor hrial iba veľmi mierne, len aby sa nepovedalo, že nám nekúria. Bola mi taká zima, že mi hrkotali všetky zuby a kosti a nedali sa utíšiť ani šálkou horúceho vanilkovo-jahodového čaju. Vzdala som to. Navrstvila som na seba celú tú parádu, prikryla sa dekou a dvoma paplónmi a obtočila si hlavu Jankovým vankúšom tak, že z celej tváre mi trčal iba nos a jedno oko. Neviem, kedy vietor ustal, ale mesto vyzeralo ako po niekoľkodňovom pustošení územia nepriateľskou armádou. Všade sa váľali reklamné pútače unesené vetrom na druhý koniec mesta, konáre, polámané dáždniky a plastové fľaše od Coca-coly. A ja som už cestou do práce v rozheganom trolejbuse vedela, že dnes na prácu nemám absolútne chuť. No a keď o chvíľu vyšlo slnko, vedela som to definitívne. Celý deň som sa jej vyhýbala, ako to len išlo. Nechcelo sa mi písať maily, telefonovať, posielať faxy. A tak som asi hodinu strávila v spoločnosti višňového jogurtu a novín, tie som potom vymenila za čítanie mojich obľúbených blogerov, následne som sa hodiny a hodiny prehŕňala v poštovej schránke a potom som slávnostne odkráčala na obed, kde som každé jedno sústo požula najmenej tisíckrát a prehĺtala len veľmi pomaly opakujúc si čarovnú mantru: p-o-m-a-l-i-č-k-y, p-o-o-o-o-m-a-l-i-č-k-yyyy. Po obede som sa nemohla sústrediť a myslela som iba na to, ako by mi bolo dobre niekde v horách na výlete alebo na lyžiarskom svahu, alebo niekde na pláži, kdekoľvek, len nie v práci za počítačom v spoločnosti emailov a naliehavých faxov od nedočkavých kolegov. Radšej som zbehla pár poschodí nižšie do bio obchodu a kúpila si nejaké sušienky a ovocné žuvačky, nech má aspoň môj žalúdok radosť.

Je večer, o chvíľu začínajú správy, a ja mám neskutočnú chuť pracovať. Po celodennom ulievaní sa by som teraz zvládla vyriešiť všetky prípady, požiadavky a pod. za všetkých kolegov v priebehu pár minút. Už sa neviem dočkať, kedy vstanem, prepravím sa do práce presne tým istým rozheganým trolejbusom ako dnes, kedy zažiaria obe obrazovky môjho počítača, kedy zazvoní prvýkrát v priebehu dňa telefón a kedy mi príde prvý fax. Dnes viem, že zajtra ma robota bude baviť. Budem veľa pracovať. Definitívne.

Stále si neviem vysvetliť, ako to s tou prácou vlastne je. Prečo sa niekedy ani len neviem vyhrabať z postele bez toho, aby som neprehodila pár slov o údele úbohého pracujúceho človiečika, nezanadávala si na osud a na druhej strane prečo niekedy uháňam do práce ako namydlený blesk a urobila by som také kvantum roboty, že šéf by pokojne mohol prepustiť trištvrte firmy s konštatovaním, že ich nepotrebuje?
Je príčinou nejaký neznámy hormonálny prievan odohrávajúci sa v mojich útrobách alebo nepriaznivá bio predpoveď Ďura Mokrého?