Mám rada víkendy. Vrátane tých upršaných a veterných, ako je tento, keď sa nedá von ani len nos vystrčiť bez toho, aby vám na ňom nepristala spŕška vody. Takéto víkendy sú ideálnou príležitosťou pozrieť si zopár filmov z domácej zásoby, prelistovať všetky staré noviny a časopisy, ktoré sa už týždne kopia na stole a zatiaľ som z nich videla maximálne kultúrnu prílohu, prečítať knižky, ktoré mali byť už dávno vrátené knižnici, alebo si len tak sadnúť k počítaču a bezcieľne surfovať po internete.V takýto deň sa jednoducho nedá nudiť.
Spať môžem tak dlho, ako len vládzem. Môžem stáť celú polhodinu pod sprchou a púšťať na seba prúd horúcej vody, obliecť si staré fľakaté tepláky a vyťahané tričko, raňajkovať v posteli a pri tom pozerať čierno-bielu rozprávku, uvariť si niečo dobré (medailónky na farebnom korení, pečené zemiačky a mrkvový šalát), no a zvyšok dňa tráviť v spoločnosti knihy, filmu, hudby, rozhovoroch a bylinkového čaju. Jednoducho pohoda, žiadny stres. Je to môj deň, robím len to, čo chcem.
Predvčerom sme sa o víkendoch bavili s totálne vystresovanou kolegyňou a tá prehlásila, že by absolútne nedokázala víkend len tak preleňošiť. Vraj strata času – ak aj momentálne nič nerobí, musí na prácu aspoň intenzívne myslieť a plánovať, čo má ešte urobiť a kedy sa do toho pustí. Bolo mi jej ľúto. Kedy si dobije baterky, keď jej celý mozog zapĺňa práca, povinnosti a starosti? Už chápem, prečo je taká roztržitá a aj pri najmenšom probléme panikári. Do debaty sa zapojila aj iná kolegyňa s poznámkou, že čas cez víkend využíva na dobehnutie všetkého, čo nestihla urobiť v priebehu pracovného týždňa: navariť pre celú rodinu, povysávať, utrieť prach, vyprať a ožehliť, upiecť koláč na nedeľu a večer si pozrieť nejaký film, pri ktorom aj tak od únavy zaspí skôr, ako príde pointa. A dodala, že víkendy priam neznáša (nielen kvôli nedeľnému obedu u svokry).
Zaujímavé na tom celom je fakt, že keď som sa spýtala na víkendové aktivity mužskej časti pracovného kolektívu, nepadlo tam ani len jediné slovo o práci: jeden sa chystal na chatu s partiou ešte zo strednej školy, druhý lyžovať do Rakúska, tretí aspoň žúrovať a štvrtý na víkend k mame.
Nie je to zvláštne?
Ani sa nemusím zamýšľať nad tým, ktorý prístup je lepší. Celý týždeň trávime podstatnú časť dňa v práci, potom sa ponáhľame nakúpiť, vybaviť dačo po úradoch a v banke, večer ešte navariť, trochu upratať... tak stále dookola. A cez víkend to isté? Potom chápem, prečo je väčšina žien uťahaných, bez nálady a chuti do života. Ja viem, upratať aj navariť niekedy treba. Ale dá sa to zorganizovať aj lepšie. Ak existujú aj ďalší členovia v spoločnej domácnosti, prečo ich do aktivít typu „zabezpečovanie chodu domácnosti“ nezapojiť? No a potom si ukradnúť čas aj pre seba a robiť iba to, čo chceš. Bez času venovaného iba sebe nemôže človek na 100% fungovať večne. Niečo tu jednoducho chýba a to sa mu vráti. Raz sa poskladá ako domček z karát – už pri jemnom fúknutí.
Na poslednom vianočnom večierku mi asi päťdesiatročná kolegyňa z Nemecka rozprávala o svojom živote. Nevyhli sme sa ani téme voľného času. A tak som sa dozvedela, že väčšina žien v Nemecku odmieta robiť rodine slúžku a domáce práce sa pekne-krásne delia. Jej manžel si vraj zamiloval žehlenie, zatiaľ čo sa ona venuje sama sebe – beháva pravidelne po večeroch v parku. (Raz sa do behu tak zažrala, že si nevšimla, koľko je hodín. Manžel zatiaľ všetko ožehlil, navaril večeru a potom naštartoval auto a vydal sa ju hľadať, lebo mal strach, či sa niečo nestalo.)
Odkaz pre vás: A tak aj vy – rodinka, kamarátky, známi a všetci, čo ste náhodou zablúdili na tento blog, venujte si aspoň malú chvíľku. Okamžite prestaňte umývať ten riad a radšej si urobte dobrý čaj alebo kávu, pustite dvd a odplavte stres.
Spať môžem tak dlho, ako len vládzem. Môžem stáť celú polhodinu pod sprchou a púšťať na seba prúd horúcej vody, obliecť si staré fľakaté tepláky a vyťahané tričko, raňajkovať v posteli a pri tom pozerať čierno-bielu rozprávku, uvariť si niečo dobré (medailónky na farebnom korení, pečené zemiačky a mrkvový šalát), no a zvyšok dňa tráviť v spoločnosti knihy, filmu, hudby, rozhovoroch a bylinkového čaju. Jednoducho pohoda, žiadny stres. Je to môj deň, robím len to, čo chcem.
Predvčerom sme sa o víkendoch bavili s totálne vystresovanou kolegyňou a tá prehlásila, že by absolútne nedokázala víkend len tak preleňošiť. Vraj strata času – ak aj momentálne nič nerobí, musí na prácu aspoň intenzívne myslieť a plánovať, čo má ešte urobiť a kedy sa do toho pustí. Bolo mi jej ľúto. Kedy si dobije baterky, keď jej celý mozog zapĺňa práca, povinnosti a starosti? Už chápem, prečo je taká roztržitá a aj pri najmenšom probléme panikári. Do debaty sa zapojila aj iná kolegyňa s poznámkou, že čas cez víkend využíva na dobehnutie všetkého, čo nestihla urobiť v priebehu pracovného týždňa: navariť pre celú rodinu, povysávať, utrieť prach, vyprať a ožehliť, upiecť koláč na nedeľu a večer si pozrieť nejaký film, pri ktorom aj tak od únavy zaspí skôr, ako príde pointa. A dodala, že víkendy priam neznáša (nielen kvôli nedeľnému obedu u svokry).
Zaujímavé na tom celom je fakt, že keď som sa spýtala na víkendové aktivity mužskej časti pracovného kolektívu, nepadlo tam ani len jediné slovo o práci: jeden sa chystal na chatu s partiou ešte zo strednej školy, druhý lyžovať do Rakúska, tretí aspoň žúrovať a štvrtý na víkend k mame.
Nie je to zvláštne?
Ani sa nemusím zamýšľať nad tým, ktorý prístup je lepší. Celý týždeň trávime podstatnú časť dňa v práci, potom sa ponáhľame nakúpiť, vybaviť dačo po úradoch a v banke, večer ešte navariť, trochu upratať... tak stále dookola. A cez víkend to isté? Potom chápem, prečo je väčšina žien uťahaných, bez nálady a chuti do života. Ja viem, upratať aj navariť niekedy treba. Ale dá sa to zorganizovať aj lepšie. Ak existujú aj ďalší členovia v spoločnej domácnosti, prečo ich do aktivít typu „zabezpečovanie chodu domácnosti“ nezapojiť? No a potom si ukradnúť čas aj pre seba a robiť iba to, čo chceš. Bez času venovaného iba sebe nemôže človek na 100% fungovať večne. Niečo tu jednoducho chýba a to sa mu vráti. Raz sa poskladá ako domček z karát – už pri jemnom fúknutí.
Na poslednom vianočnom večierku mi asi päťdesiatročná kolegyňa z Nemecka rozprávala o svojom živote. Nevyhli sme sa ani téme voľného času. A tak som sa dozvedela, že väčšina žien v Nemecku odmieta robiť rodine slúžku a domáce práce sa pekne-krásne delia. Jej manžel si vraj zamiloval žehlenie, zatiaľ čo sa ona venuje sama sebe – beháva pravidelne po večeroch v parku. (Raz sa do behu tak zažrala, že si nevšimla, koľko je hodín. Manžel zatiaľ všetko ožehlil, navaril večeru a potom naštartoval auto a vydal sa ju hľadať, lebo mal strach, či sa niečo nestalo.)
Odkaz pre vás: A tak aj vy – rodinka, kamarátky, známi a všetci, čo ste náhodou zablúdili na tento blog, venujte si aspoň malú chvíľku. Okamžite prestaňte umývať ten riad a radšej si urobte dobrý čaj alebo kávu, pustite dvd a odplavte stres.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára