64. New season in the air

Nemám rada február. Kvôli čľapkanici a špinavým kalužiam, sivému odtieňu pokožky zúfalo volajúceho po slnku, kvôli nedostatku pohybu a psychickej nepohode všetkých naokolo, mňa nevynímajúc. Vo februári sa každoročne zo mňa stáva hypochonder. V malej vyrážke vidím ekzém s ďalekosiahlymi následkami, mám pocit, že mi vypadáva priveľa vlasov, štiepia sa nechty, že priberám, pri plnom nose chytám paniku z blížiacej sa ťažkej nádchy, ktorá ma určite odrovná na viac ako týždeň. Mám strach. O seba.

Je posledný februárový deň, vzduch vonia dažďom a mokrou zeminou. Poobede som na balkóne chladila margotkovú bábovku a polievala ju citrónovou polevou, plnými dúškami som nasávala nový vzduch voňajúci očakávanou jarou a počúvala práve zobudené vtáky. Na okennom ráme sedela prvá mucha v tomto roku. Teším sa na dni, keď budem zasa zaspávať pri otvorenom okne a načúvať, ako ticho šelestia záclony. Minulý týždeň som na trhu videla už aj tulipány, utekala som vtedy do jazykovej školy a nemala čas sa pri nich zastaviť a kúpiť si zopár do obývačky. A včera v hypermarkete rozkvitnuté narcisy v kvetináčoch. Nečakaný prílev energie. Práve v tejto chvíli mám obrovskú chuť obliecť si šaty s kvetinami a ísť tancovať niekam, kde hrá živá kapela. A nadránom sa vracať pešo domov.

Ráno som strávila pod sušičom u kaderníčky, rozprávali sme sa o miešaní farieb, o odtieňoch, varení, medailách a schôdzach. Moje vlasy sú teraz nanovo premelírované, voňajúce po kaderníctve. Mám rada tú vôňu. Mám rada aj spoločné varenie v našej kuchyni skoro každý víkend, keď si podelíme úlohy a potom spolu obedujeme pri prestretom stole a zapálenej sviečke. Ako dnes: zapekané špenátové listy s mozarellou posypané plátkami opražených mandlí. Špenát nikdy nechutil lepšie ako v kombinácii so syrom a mandľami.

Pol ôsmej večer. Otvorila som okno dokorán, susedia svietia, niekto venčí psa. Vydychujem obláčiky pary, vo vzduchu jemne cítiť zápach z družstva. A v dome guláš, čo niekto varí v niektorom z bytov nad nami. Je mi tak dobre, tak dobreee...

63. Čakám na sneh.

Pondelok, sedem tridsať ráno. Sedím v práci, medovkový čaj na stole, zapnutý počítač. Aj tak nepracujem. Pozerám z okna na sivú Bratislavu a na tmavé mraky nad ňou. Vraj má snežiť. Medzi chlipkaním čaju pozorujem dym stúpajúci z komína budovy, čo vyzerá ako škola. Je jediným pohybom, ktorý som schopná vonku postrehnúť. Zdá sa, akoby všetci ešte spali. Na strechách pár centimetrov snehu, to celé vytvára dojem vianočného rána.
Sedím a nechce sa mi začať deň. Najradšej by som zostala v posteli a ignorovala akékoľvek zvuky vrátane vlastného svedomia. Iba ja, paplón a ticho. Miesto toho som nervózna z dnešného termínu u zubára a moja mailova schránka praská vo švíkoch. I hate Mondays.
***
Práve začína snežiť. Husto snežiť.

62. Nevalentínsky

Tŕpnu mi ústa od intenzívnej chuti ružového grapefruitu. Katastrofu zachraňuje horúci a priveľmi sladký čaj. Priveľa medu v ňom. Sychravé počasie vonku. Vietor zbesilo naráža do okien, rozmetá drobný sneh všade naokolo. Doma príjemná atmosféra: horúce radiátory, v obývačke sa na jednom suší biely mohérový svetrík, ostatné veci na sušiaku v predsieni, krémová brokolicová polievka s kúskami opečeného chleba, ktorú som vyrábala, zatiaľ čo Janko montoval nábytok, rozčítaný Kafka na pobreží od Murakamiho, valentínsky program v televízii, čo ignorujeme, slivkový čaj, grapefruity a sladké jablká. Popis jedného z februárových večerov na tri riadky.

V spálni je ešte iba pár hodín biele kožené kresielko, v podstate stolička, ale ja ju budem volať kresielkom, ešte vonia novotou, a ja už teraz viem, že v nej budem tráviť veľa času čítaním a ťukaním do klávesnice. Budem čítať Murakamiho, Hoega, a Atwoodovú, občas od písmen zdvihnem hlavu smerom k oknu a cez úzke uličky medzi plátkami žalúzií budem pozerať von z okna na pole a mraky nad ním. To mi pripomína, že som dnes prečítala väčšinu z toho, čo som na tento blog zavesila. Bála som sa, že keď to začnem čítať, zistím, že toto nie som ja, že som do tých krátkych reportov o vlastnom živote nedala nič zo seba, že to celé bolo iba o tom, akou by som možno chcela byť. Ale už som (s)pokojná, SOM TO JA. V každom riadku, v každej vete, každom písmene. Teším sa z vlastnej úprimnosti.

Lúskam arašidy, ale nedajú sa jesť, sú príliš zvlhnuté, staré, ešte od Vianoc. Mením ich za mandle. Teším sa z papučiek, ktoré som po dlhom čase objavila v skrini zabalené v starej taške. Teraz sa hodia: čierne, s kožúškom, vnútri mäkké a hrejivé. Práve teraz ich potrebujem. Naukladala som moju zbierku časopisov do novej knižnice, poukladala topánky do novej komody, a teraz sa na to všetko chodím každú minútu pozerať a obdivovať to. Lebo také som to chcela mať.
Žiadna extra večera, extra darčeky, žiadny Valentín. Rozhodli sme sa, že naň kašleme. Že bude dňom ako každý iný. A z toho rozhodnutia mám dobrý pocit. Tak to má byť.

61. Za pravosť vecí

V piatok tradične robím veľký nákup. Medzi prepchatými regálmi hypermarketu som dnes premýšľala, koľko percent z toho všetkého je vlastne pravé. Tradičné, bez lacných náhrad, farbív, predlžovačov trvanlivosti, zvýrazňovačov chuti. Ani si poriadne nepamätám, kedy som naposledy jedla zaručene pravý chlieb s pravým maslom a absolútne plnotučným mliekom. Akosi sme si zvykli kupovať light verzie. Bez chuti, bez vône, s kopou éčok, ale s povoleným množstvom kalórií. Možno preháňam, ale niekedy mám pocit, že umelina je chorobou tejto doby. Umelé je všetko – od bielej vody balenej v tetrapakoch vydávajúcej sa za mlieko, hoci kravu nikdy nevidela, až po pocity.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Dnes som to oficiálne zmenila. Nízkotučné mlieko som vymenila za pravé plnotučné s 3,6 percentným podielom tuku a týždňovou trvanlivosťou, ktoré chutí absolútne fantasticky a keď ho roztúžene premieľam na jazyku, vraciam sa nazad do detstva, keď ešte chlieb s maslom a kakaom neboli spoločenským prehreškom. Light syry s plastelínovou chuťou vystriedali francúzsky brie, parmezán a camembert. Konzervovanú mrkvu v presolenom náleve nahradila čerstvá, mladučká, s celou vňaťou: vyzerá, akoby sme ju práve vytrhli v záhrade a narýchlo poumývali vo vode zo studne niekde na dvore.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Bojujem za pravú tvár vecí. A začala som jedlom. Lebo jesť sa musí. Prestáva mi byť jedno, čo do seba nahádžem. Naopak začína mi byť jedno, že za pravosť sa platí oveľa viac. Nefalšované mi jednoducho oveľa viac chutí. Telu aj duši. Vraciam sa teda k chlebu s maslom a domácimi paradajkami, k jahodovému džemu, k vajíčkam a plnotučnému mlieku, k mrkve, pažítke a petržlenu, k cesnaku a cibuli. Preklínam ryžový chlebík s chuťou aj výzorom polystyrénu, mini vajíčka pochádzajúce od chorých sliepok natlačených v mini škatuli a napumpovaných hormónmi, aj sójový granulát.