V piatok tradične robím veľký nákup. Medzi prepchatými regálmi hypermarketu som dnes premýšľala, koľko percent z toho všetkého je vlastne pravé. Tradičné, bez lacných náhrad, farbív, predlžovačov trvanlivosti, zvýrazňovačov chuti. Ani si poriadne nepamätám, kedy som naposledy jedla zaručene pravý chlieb s pravým maslom a absolútne plnotučným mliekom. Akosi sme si zvykli kupovať light verzie. Bez chuti, bez vône, s kopou éčok, ale s povoleným množstvom kalórií. Možno preháňam, ale niekedy mám pocit, že umelina je chorobou tejto doby. Umelé je všetko – od bielej vody balenej v tetrapakoch vydávajúcej sa za mlieko, hoci kravu nikdy nevidela, až po pocity.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Dnes som to oficiálne zmenila. Nízkotučné mlieko som vymenila za pravé plnotučné s 3,6 percentným podielom tuku a týždňovou trvanlivosťou, ktoré chutí absolútne fantasticky a keď ho roztúžene premieľam na jazyku, vraciam sa nazad do detstva, keď ešte chlieb s maslom a kakaom neboli spoločenským prehreškom. Light syry s plastelínovou chuťou vystriedali francúzsky brie, parmezán a camembert. Konzervovanú mrkvu v presolenom náleve nahradila čerstvá, mladučká, s celou vňaťou: vyzerá, akoby sme ju práve vytrhli v záhrade a narýchlo poumývali vo vode zo studne niekde na dvore.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Bojujem za pravú tvár vecí. A začala som jedlom. Lebo jesť sa musí. Prestáva mi byť jedno, čo do seba nahádžem. Naopak začína mi byť jedno, že za pravosť sa platí oveľa viac. Nefalšované mi jednoducho oveľa viac chutí. Telu aj duši. Vraciam sa teda k chlebu s maslom a domácimi paradajkami, k jahodovému džemu, k vajíčkam a plnotučnému mlieku, k mrkve, pažítke a petržlenu, k cesnaku a cibuli. Preklínam ryžový chlebík s chuťou aj výzorom polystyrénu, mini vajíčka pochádzajúce od chorých sliepok natlačených v mini škatuli a napumpovaných hormónmi, aj sójový granulát.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára