68. O jednej peknej sobote

Počasie sa celý týždeň menilo z hodiny na hodinu. Ráno som sa prebúdzala ešte pred zvonením budíka kvôli slnečnému svetlu derúcemu sa dnu aj cez štrbinky stiahnutých žalúzií. Raňajkovala som pozerajúc z okna na ťažké tmavé mraky valiace sa z východu, ktoré sa o chvíľu premenili na obrovské snehové vločky narážajúce do okien ako opité a následne omráčene stekajúce po skle niekam dole. A potom dážď. A vietor rozmetajúci špinu po uliciach, unášajúci staré noviny a igelit, lámajúci dáždniky. Spomenula som si na deň spred niekoľkých rokov, keď sa Tatry zmietali vo víchrici. Umývala som práve okná v Alexiinej izbe a počúvala predpoveď v rádiu, vo vzduchu lietalo suché lístie, na strechách škrípali veterné kohúty, s rachotom sa otvárali a zatvárali bráničky, akoby sa s nimi pohrávala neviditeľná ruka. Ako na druhý deň ležali na chodníkoch v Starom meste červené úlomky škridiel, ktoré bolo treba stále prekračovať.
Zdá sa mi, že dnes po prvý raz v tomto roku bolo naozaj teplo a slnečno. Vyložila som paplóny do okna, nech presiaknu jarným vzduchom. Položila som si na ne hlavu a chvíľu so zatvorenými očami načúvala okoliu. Keď som ich znova otvorila, uvidela som motýľa. Prvého v tomto roku. Susedia sa pri kontajneroch mordovali so zosušenými zvyškami vianočných stromčekov, čo sa tam povaľovali už od polovice januára a smetiari ich odmietali odviezť, rezali ich na menšie kúsky a nakladali do auta. Kučeravá susedka, ktorú vídavam skoro ráno venčiť malého psa, s ním behá po poli za domom, na ktorom sa čoraz častejšie objavuje traktor. Minulý rok v máji, keď sme sa nasťahovali, na poli kvitla repka. Mala som pocit, že hrám v nejakom českom filme, tak akosi sa k nemu to žlté pole hodilo...
Posledná marcová sobota je o pangasiovi opečenom na olivovom oleji s oreganom a čili papričkami a varených zemiakoch, o paplónoch presýtených jarou, trošku o nakupovaní a o výborných muffinoch, a o odhodlaní dostať jar do bytu: kúpila som hnojivo na izbové kvetiny, ktoré som doteraz polievala vodou z kohútika a niekedy minerálkou, semienka petržlenu, žeruchy a pažítky, čo čoskoro nasadím do pripravených črepníkov. Chcem ešte záplavu farebných kvetín na balkón, kde sa budem tešiť z tej nevšednej farebnosti, z bzukotu včiel a chladivého tieňa, kde budem pozorovať, ako rastú, čítať noviny a knihy, piť kávu, kde budem sušiť prádlo a farebné štipce sa budú hodiť k farebným kvetom. Vrcholne romantická predstava.
Pijem minerálku s bublinkami, pozorujem, ako stúpajú smerom k hladine a premýšľam, čo s načatým večerom. Či ho obetujem televízii alebo knihám. Monika Kompaníková: Miesto pre samotu, ktoré uchvátilo moju dušu. Na stole prázdny košíček a v ňom zvyšky po čokoládovom koláčiku, balzam na pery s ochranným faktorom 12, krém na moje vysušené lakte, lepiace papieriky a ceruzka, aby som si mohla označovať v knižke miesta, na ktoré nechcem zabudnúť. Janko vo vedľajšej izbe sledujúci futbalový zápas, vôňa cukru a čokolády v celom byte. Rozčítané Elle a Eva. Mokré prádlo na balkóne. Puzzle jedného sobotného večera v jednom byte.

67. Psssst...

Túžim po tichu. Ostrom, prenikavom tichu, ktoré prebodáva uši ako kopija. Keď počujem iba vlastné telo. Tikanie telesných hodín. Keď ma niečo núti zo všetkých síl natŕčať uši v napätí, či čosi doteraz nezbadané zachytím, a nemôžem sa zbaviť pocitu, že práve teraz to príde. Že v kúte slabučko zapraská, že budem počuť tiché kroky na laminátovej podlahe, zacítim mäkký dych na spánkoch. Túžba, čo zároveň ľaká. Nachvíľu zatvorím oči, ticho neprichádza. Namiesto neho počujem hlasy prúdiace z televízora v byte na prízemí, kde stará pani pozerá Ordináciu v ružovej záhrade, rev decka niekde nad hlavou, kroky na schodisku, bzučanie počítača a vietor ženúci sa po poli, dažďové kvapky stekajúce po okennej tabuli, šum vody v radiátoroch. Ticha niet.

Na uši si občas nasadím imaginárne klapky a ponorím sa hlboko do ticha. V tom tichu očami blúdim pomedzi čierne písmená v knihách, ukladám ich po jednom do pamäti, skladám príbeh. Prihováram sa svojím vnútorným hlasom vlastnému JA, rozprávam mu rozprávku. Táto podoba môjho hlasu nasmerovaná do hlbín mi znie oveľa krajšie, ohýbam a tvarujem ju, ako chcem, „fyzično“ tu nehrá žiadnu úlohu. Môžem každé písmeno vysloviť inou farbou, inou silou.

Čítam môjmu JA (príjemným rozhlasovým hlasom) Yesim od Svetlany Žuchovej a vravím si, že sa mi páči, ako píše. Ako opakuje, niekedy banálnu, informáciu dovtedy, kým ju nemám vytetovanú na koži. Skladačka. Rozmýšľam, či je v nej niečo z tej mladej Turkyne vystupujúcej v zafajčenom viedenskom bare. Alebo či ju pozná: možno sa stretli v metre, alebo „svoju postavu“ zazrela niekde v dave a vedela, že to je ONA, že o nej napíše. Lebo musí. Lebo chce. Som na šesťdesiatej piatej strane a stále som sa nezbavila pocitu, že Yesim musím chrániť, inak sa mi rozpadne v rukách na prach. Zraniteľná. Šťastie v nedohľadne. Hlava tlačená k zemi ťažobou spomienok.

Ponorená v hlbočinách textu nepočujem nič okrem neho. Vytúžené ticho.

66. Tik-Tak

V celom byte počuť burácanie horúcej vody tečúcej z kohútika priamo do vane. Naplní ju možno až po okraj. Iba voda, žiadna pena, soľ, žiadna vôňa. Iba Janko a noviny. Ten hukot vody, čo ruší tiché hlasy prúdiace z televízora. A potom už iba tie hlasy, lebo vaňa je plná. Pozerám americkú drámu na HBO, haváriu lietadla s futbalovým tímom na palube, a voniam si po šampóne a telovom mlieku. Už teraz som nervózna z toho, ako rýchlo bežia minúty a čo všetko dnes večer už nestihnem. Ešte pred trištvrte hodinou som ukladala špinavý riad do umývačky, zalievala cícer v hrnci vodou, nech do zajtra zmäkne, rozvešala čerstvo vypraté prádlo a dala prať ďalšie. Ešte pred polhodinou som sa v sprche rozplývala nad vôňou a konzistenciou mydla s názvom „zázvorník“, lebo neklamali: naozaj sú v ňom kusy zázvorového koláčika, čo „šmirgľuje“ pokožku dohladka ako žiletka, naozaj vonia sladko ako tie koláčiky z Ikea, ktoré tak ľúbim. Pred pätnástimi minútami som sa rozčuľovala na maxi osuškách vo farbe tmavej čokolády, za ktoré sme vysolili toľko peňazí v nádeji, že ich mäkkosť je známkou kvality, a teraz z nich opadávajú drobné chĺpky a okupujú celú kúpeľňu. Stále a vždy. A pred desiatimi minútami som si po tele roztierala telové mlieko husté ako maslo. Také mám rada. Lesknem sa po ňom ako had a ešte aj ráno budem na koži cítiť jeho prítomnosť. Všetky moje pyžamá sú dávno prevoňané telovými mliekami do poslednej nitky...

A teraz pozerám ten film a ťukám text do klávesnice.

O pár minút vyberiem prádlo z práčky a úhľadne ho rozvešiam na sušiak v chodbe. Možno dopozerám film dokonca, možno nie. Otvorím knihu a budem si čítať. Potom si umyjem zuby a o tri hodiny budem už spať. Možno sa mi bude o niečom snívať, čo si aj zapamätám. A možno sa mi bude spať zle. Lebo na oblohe svieti mesiac veľký a okrúhly ako plát deravého syra. Zajtra je spln. Ráno vstanem ešte pred šiestou a pred siedmou už budem sedieť v práci a raňajkovať doma upečený chlieb s kúskami tofu, čo čaká pripravené v chladničke. A budem trošku ľutovať, že čas uteká tak rýchlo a zasa nestihnem všetko, čo by som chcela.

Ale aj tak budem mať energie na rozdávanie. Lebo jar je vo vzduchu. Za rohom. Aj keď je slnko prekryté čierňavou a stále prší, všetko vonia jarou. Aj dažďové kvapky, aj zobúdzajúca sa zem, aj južný vietor.

65. Svet padajúcich makrel

Po mesiaci som dočítala Murakamiho Kafku na pobreží a ešte stále sa v myšlienkach pohybujem v jeho svete, lepšie povedané v jeho paralelných svetoch. Je to najabsurdnejšia a zároveň najfamóznejšia vec, akú som kedy čítala. Svet, v ktorom z neba padajú makrely a pijavice, kde Johny Walker bezcitne odtína hlavy mačkám, aby z nich vzápätí zostrojil magickú flautu, kde všetci niečo hľadajú a nikto z nich nevie čo, kde sa prelínajú dva svety: fyzický a metafyzický. Netreba pátrať po realite, len sa nechať unášať dejom a s napätím sledovať, kam nás zavedie. Chvíľami sa mi natískal pocit, že som na túto časť tvorby Harukiho Murakamiho ešte nedorástla, že ešte na ňu nemám, veľa z prečítaného mi niekam uniká. Že nedokážem odhaliť skryté významy a alúzie, ktorými sa to v knihe len tak hmýri. Nórske drevo bolo o niečom inom. Oveľa realistickejší Murakami. Oveľa zrozumiteľnejší.

Stále premýšľam, ako asi sa mohol zrodiť taký typ príbehu. Je vôbec možné, aby ho autor dopredu naplánoval, aby presne vedel, čo dá na papier? Viem si ho skôr predstaviť, ako po nociach sedí pri počítači a do klávesnice ťuká to, čo ho práve napadlo. Ukladá do Wordu tisícky absolútne navzájom nesúvisiacich momentov, ktoré napokon spojí do logického celku. Ten príbeh je napísaný tak geniálne, že pre každého čitateľa so sebou prináša niečo iné. Každý hľadá paralelu so svojím životom.

„Všichni ustavičně ztrácíme něco důležitého... Důležité šance a možnosti, city, které se nedají ničím nahradit. To už je jeden ze smyslů lidské existence. Ale někde ve svých hlavách, aspoň já myslím, že v hlavách, máme každý takový malý pokojík, kam ukládáme vzpomínky na všecky ty ztracené věci. Takovou nějakou místnost s regály, jako máme tady v knihovně. A v jednom kuse vyplňujeme katalogizační lístky, abychom se ve své vlastní mysli ještě vůbec vyznali. Musíme v té místnosti zametat, větrat, vyměňovat květinám vodu. Inými slovy: žiješ pak na věky ve své osobní knihovně.“(H. Murakami: Kafka na pobreží, Odeon, 2006)