Po mesiaci som dočítala Murakamiho Kafku na pobreží a ešte stále sa v myšlienkach pohybujem v jeho svete, lepšie povedané v jeho paralelných svetoch. Je to najabsurdnejšia a zároveň najfamóznejšia vec, akú som kedy čítala. Svet, v ktorom z neba padajú makrely a pijavice, kde Johny Walker bezcitne odtína hlavy mačkám, aby z nich vzápätí zostrojil magickú flautu, kde všetci niečo hľadajú a nikto z nich nevie čo, kde sa prelínajú dva svety: fyzický a metafyzický. Netreba pátrať po realite, len sa nechať unášať dejom a s napätím sledovať, kam nás zavedie. Chvíľami sa mi natískal pocit, že som na túto časť tvorby Harukiho Murakamiho ešte nedorástla, že ešte na ňu nemám, veľa z prečítaného mi niekam uniká. Že nedokážem odhaliť skryté významy a alúzie, ktorými sa to v knihe len tak hmýri. Nórske drevo bolo o niečom inom. Oveľa realistickejší Murakami. Oveľa zrozumiteľnejší.
Stále premýšľam, ako asi sa mohol zrodiť taký typ príbehu. Je vôbec možné, aby ho autor dopredu naplánoval, aby presne vedel, čo dá na papier? Viem si ho skôr predstaviť, ako po nociach sedí pri počítači a do klávesnice ťuká to, čo ho práve napadlo. Ukladá do Wordu tisícky absolútne navzájom nesúvisiacich momentov, ktoré napokon spojí do logického celku. Ten príbeh je napísaný tak geniálne, že pre každého čitateľa so sebou prináša niečo iné. Každý hľadá paralelu so svojím životom.
„Všichni ustavičně ztrácíme něco důležitého... Důležité šance a možnosti, city, které se nedají ničím nahradit. To už je jeden ze smyslů lidské existence. Ale někde ve svých hlavách, aspoň já myslím, že v hlavách, máme každý takový malý pokojík, kam ukládáme vzpomínky na všecky ty ztracené věci. Takovou nějakou místnost s regály, jako máme tady v knihovně. A v jednom kuse vyplňujeme katalogizační lístky, abychom se ve své vlastní mysli ještě vůbec vyznali. Musíme v té místnosti zametat, větrat, vyměňovat květinám vodu. Inými slovy: žiješ pak na věky ve své osobní knihovně.“(H. Murakami: Kafka na pobreží, Odeon, 2006)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára