Túžim po tichu. Ostrom, prenikavom tichu, ktoré prebodáva uši ako kopija. Keď počujem iba vlastné telo. Tikanie telesných hodín. Keď ma niečo núti zo všetkých síl natŕčať uši v napätí, či čosi doteraz nezbadané zachytím, a nemôžem sa zbaviť pocitu, že práve teraz to príde. Že v kúte slabučko zapraská, že budem počuť tiché kroky na laminátovej podlahe, zacítim mäkký dych na spánkoch. Túžba, čo zároveň ľaká. Nachvíľu zatvorím oči, ticho neprichádza. Namiesto neho počujem hlasy prúdiace z televízora v byte na prízemí, kde stará pani pozerá Ordináciu v ružovej záhrade, rev decka niekde nad hlavou, kroky na schodisku, bzučanie počítača a vietor ženúci sa po poli, dažďové kvapky stekajúce po okennej tabuli, šum vody v radiátoroch. Ticha niet.
Na uši si občas nasadím imaginárne klapky a ponorím sa hlboko do ticha. V tom tichu očami blúdim pomedzi čierne písmená v knihách, ukladám ich po jednom do pamäti, skladám príbeh. Prihováram sa svojím vnútorným hlasom vlastnému JA, rozprávam mu rozprávku. Táto podoba môjho hlasu nasmerovaná do hlbín mi znie oveľa krajšie, ohýbam a tvarujem ju, ako chcem, „fyzično“ tu nehrá žiadnu úlohu. Môžem každé písmeno vysloviť inou farbou, inou silou.
Čítam môjmu JA (príjemným rozhlasovým hlasom) Yesim od Svetlany Žuchovej a vravím si, že sa mi páči, ako píše. Ako opakuje, niekedy banálnu, informáciu dovtedy, kým ju nemám vytetovanú na koži. Skladačka. Rozmýšľam, či je v nej niečo z tej mladej Turkyne vystupujúcej v zafajčenom viedenskom bare. Alebo či ju pozná: možno sa stretli v metre, alebo „svoju postavu“ zazrela niekde v dave a vedela, že to je ONA, že o nej napíše. Lebo musí. Lebo chce. Som na šesťdesiatej piatej strane a stále som sa nezbavila pocitu, že Yesim musím chrániť, inak sa mi rozpadne v rukách na prach. Zraniteľná. Šťastie v nedohľadne. Hlava tlačená k zemi ťažobou spomienok.
Ponorená v hlbočinách textu nepočujem nič okrem neho. Vytúžené ticho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára