Počasie sa celý týždeň menilo z hodiny na hodinu. Ráno som sa prebúdzala ešte pred zvonením budíka kvôli slnečnému svetlu derúcemu sa dnu aj cez štrbinky stiahnutých žalúzií. Raňajkovala som pozerajúc z okna na ťažké tmavé mraky valiace sa z východu, ktoré sa o chvíľu premenili na obrovské snehové vločky narážajúce do okien ako opité a následne omráčene stekajúce po skle niekam dole. A potom dážď. A vietor rozmetajúci špinu po uliciach, unášajúci staré noviny a igelit, lámajúci dáždniky. Spomenula som si na deň spred niekoľkých rokov, keď sa Tatry zmietali vo víchrici. Umývala som práve okná v Alexiinej izbe a počúvala predpoveď v rádiu, vo vzduchu lietalo suché lístie, na strechách škrípali veterné kohúty, s rachotom sa otvárali a zatvárali bráničky, akoby sa s nimi pohrávala neviditeľná ruka. Ako na druhý deň ležali na chodníkoch v Starom meste červené úlomky škridiel, ktoré bolo treba stále prekračovať.
Zdá sa mi, že dnes po prvý raz v tomto roku bolo naozaj teplo a slnečno. Vyložila som paplóny do okna, nech presiaknu jarným vzduchom. Položila som si na ne hlavu a chvíľu so zatvorenými očami načúvala okoliu. Keď som ich znova otvorila, uvidela som motýľa. Prvého v tomto roku. Susedia sa pri kontajneroch mordovali so zosušenými zvyškami vianočných stromčekov, čo sa tam povaľovali už od polovice januára a smetiari ich odmietali odviezť, rezali ich na menšie kúsky a nakladali do auta. Kučeravá susedka, ktorú vídavam skoro ráno venčiť malého psa, s ním behá po poli za domom, na ktorom sa čoraz častejšie objavuje traktor. Minulý rok v máji, keď sme sa nasťahovali, na poli kvitla repka. Mala som pocit, že hrám v nejakom českom filme, tak akosi sa k nemu to žlté pole hodilo...
Posledná marcová sobota je o pangasiovi opečenom na olivovom oleji s oreganom a čili papričkami a varených zemiakoch, o paplónoch presýtených jarou, trošku o nakupovaní a o výborných muffinoch, a o odhodlaní dostať jar do bytu: kúpila som hnojivo na izbové kvetiny, ktoré som doteraz polievala vodou z kohútika a niekedy minerálkou, semienka petržlenu, žeruchy a pažítky, čo čoskoro nasadím do pripravených črepníkov. Chcem ešte záplavu farebných kvetín na balkón, kde sa budem tešiť z tej nevšednej farebnosti, z bzukotu včiel a chladivého tieňa, kde budem pozorovať, ako rastú, čítať noviny a knihy, piť kávu, kde budem sušiť prádlo a farebné štipce sa budú hodiť k farebným kvetom. Vrcholne romantická predstava.
Pijem minerálku s bublinkami, pozorujem, ako stúpajú smerom k hladine a premýšľam, čo s načatým večerom. Či ho obetujem televízii alebo knihám. Monika Kompaníková: Miesto pre samotu, ktoré uchvátilo moju dušu. Na stole prázdny košíček a v ňom zvyšky po čokoládovom koláčiku, balzam na pery s ochranným faktorom 12, krém na moje vysušené lakte, lepiace papieriky a ceruzka, aby som si mohla označovať v knižke miesta, na ktoré nechcem zabudnúť. Janko vo vedľajšej izbe sledujúci futbalový zápas, vôňa cukru a čokolády v celom byte. Rozčítané Elle a Eva. Mokré prádlo na balkóne. Puzzle jedného sobotného večera v jednom byte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára