Otvorené okná v každej izbe, vietor hojdá záclony, jemný vánok v priestore. Zapnutá umývačka, tiché šumenie vody. Na stole v hlbokom tanieri zázvorníky poliate čokoládou, čo voňajú príkrou sladkosťou. Mám zapnutý televízor, ale nepozerám nič konkrétne, len sa nechávam unášať na pohyblivých obrázkoch niekam preč. Myslím na kvety, ktoré by som mala popolievať. Lebo je nedeľa a ja ich vždy v nedeľu večer polievam. Nerozprávam sa s nimi. Iba im do misiek nalejem trochu vody a hnevám sa sama na seba, keď ju vylejem a musím utierať. Taký môj nedeľný rituál.
Mám veľa rituálov, zaužívaných zvyklostí. Dáva mi to pocit akejsi zvláštnej istoty, pevnej pôdy pod nohami, pocit, že všetko funguje tak, ako má. Keď deň začínam horúcim čajom, sobotné rána sladkými raňajkami, večer si vždy v posteli čítam až kým nezaspím, v piatok chodievam na veľký nákup, cez víkend pečiem koláče a v nedeľu pozerám filmové premiéry na HBO. Nie je to stereotyp, mám to rada.
Začali správy, samé negatíva ako vždy. Ďalšia filmová premiéra o dvadsiatej. Včera som videla Predčítača s Kate Winsletovou. Neskoro večer, ležiac v posteli, s notebookom na kolenách. Nádherná poetika, presvedčila ma, aby som si kúpila knihu. Lebo knihy sú vždy lepšie ako filmy. Vo finále, keď Hanna vo väzení počúvala kazety a učila sa čítať aj písať, som plakala, lebo tá predstava sa mi zdá krásna a desí ma zároveň. Aj dnes, stále. Bol to jeden z tých filmov, po ktorých zostáva vyrytá stopa v duši. Iba také sa oplatí vidieť viackrát. Ak máte typ na niečo, čo musím bezpodmienečne vidieť, dajte mi vedieť, nech niečo nezmeškám, nech neprídem o zážitok, o novú jazvu v duši. Lebo ja ich zbieram.
Ide o moju súkromnú zbierku jaziev nevyčísliteľnej hodnoty. Majú moc meniť človeka.
nedeľa 23. augusta 2009
84. Kruh
Bezfarebná sobota. Keď hľadáme a nevieme čo. Unavení z nekonečných diskusií, z diskusií o témach, ktoré poznáme naspamäť odpredu aj odzadu. Preberáme tie veci stále dookola: v telefóne, na gauči, pri víne, džúse s vodkou, pri horúcom čaji a káve s mliekom. V zime, na jar, v lete, na jeseň. Niekedy diskutovať chcem, hľadať východiská a možné závery. Inokedy ma slová unavujú, vysávajú zo mňa energiu a život, a keď je potom v celom byte ticho, iba chladnička tíško pradie, nemám silu zodvihnúť sa z gauča a robiť niečo zmysluplné, užitočné... len prázdno a sucho v ústach. Všetci sa riešime navzájom. Vzťahy a peniaze.
nedeľa 9. augusta 2009
83. A bodka
V piatok nie je čas písať, lebo víno a rozhovory dlho do noci. Prišli známi s deťmi. Opekali sme v záhrade špekáčiky a slaninku, nechali masť z nich stekať na krajce chleba a potom ich jedli s horčicou a cibuľou. Zapíjali červeným vínom s kolou. Štípali nás komáre, teraz samé hrče po tele, čo svrbia a opúchajú. Dobre sa pozeralo na malý oheň, šuchotanie listov na stromoch, nočné cvrlikanie, dvíhajúci sa vietor, čo doniesol studený dážď.
Krátky spánok, únava a kruhy pod očami, sucho v ústach. Sobota a výlet do Banskej Štiavnice. Tak tu by som vedela žiť, povedala som si v historickom centre. Historické budovy, Trojičné námestie, zámok, obchodíky s etno oblečením, ľudia s dredmi na hlave, v batikovaných tričkách, čítajúci sediac na chodníkoch, pizzerie a záhradné reštaurácie, cudzinci. Výhľad zo zvonice na celé mesto. Klopačka. Mineralogické múzeum. A potom zostup do bane. Obliekli nás do plášťov, starých a škaredých, s dierami a chýbajúcimi gombíkmi, na hlave žlté prilby, v rukách baterky. V bani vlhko, kvapkajúca voda, kaluže a koľajnice, drevení permoníci, zbíjačky a vozíky. Chlad, zatuchnutý vzduch. Vyšli sme z nej až pred piatou, vonku bolo horúco, v bufete sme si kúpili bagety, zelený kamienkový náhrdelník. Cesta na chalupu cez serpentíny, samé kopce, zákruty a mne bolo zle od žalúdka.
Dnes sme sa zbalili, upratali a šli domov. Domov.
Teraz je skoro osem hodín večer, nedeľa, zajtra zasa práca. Kolotoč trvajúci päť dní. Dala som prať, uvarila večeru a napustila si vaňu horúcou vodou s olivovou penou do kúpeľa. Lebo treba zo seba zmyť prach z cesty, z chalupy, vyživiť vlasy a tvár maskou, urobiť si manikúru a pedikúru, oholiť nohy. Lebo zajtra treba byť zasa pekná. Bez teplákov a vyťahaného trička. S vyčistenou hlavou. A potom film Nestyda na HBO. Bodka za pekným týždňom.
Krátky spánok, únava a kruhy pod očami, sucho v ústach. Sobota a výlet do Banskej Štiavnice. Tak tu by som vedela žiť, povedala som si v historickom centre. Historické budovy, Trojičné námestie, zámok, obchodíky s etno oblečením, ľudia s dredmi na hlave, v batikovaných tričkách, čítajúci sediac na chodníkoch, pizzerie a záhradné reštaurácie, cudzinci. Výhľad zo zvonice na celé mesto. Klopačka. Mineralogické múzeum. A potom zostup do bane. Obliekli nás do plášťov, starých a škaredých, s dierami a chýbajúcimi gombíkmi, na hlave žlté prilby, v rukách baterky. V bani vlhko, kvapkajúca voda, kaluže a koľajnice, drevení permoníci, zbíjačky a vozíky. Chlad, zatuchnutý vzduch. Vyšli sme z nej až pred piatou, vonku bolo horúco, v bufete sme si kúpili bagety, zelený kamienkový náhrdelník. Cesta na chalupu cez serpentíny, samé kopce, zákruty a mne bolo zle od žalúdka.
Dnes sme sa zbalili, upratali a šli domov. Domov.
Teraz je skoro osem hodín večer, nedeľa, zajtra zasa práca. Kolotoč trvajúci päť dní. Dala som prať, uvarila večeru a napustila si vaňu horúcou vodou s olivovou penou do kúpeľa. Lebo treba zo seba zmyť prach z cesty, z chalupy, vyživiť vlasy a tvár maskou, urobiť si manikúru a pedikúru, oholiť nohy. Lebo zajtra treba byť zasa pekná. Bez teplákov a vyťahaného trička. S vyčistenou hlavou. A potom film Nestyda na HBO. Bodka za pekným týždňom.
82. Pokračovanie I.
Zle som sa vyspala: bolo mi príliš horúco, štípali ma muchy a komáre, mesiac mi svietil ako neónka rovno do očí. Nikto ho nevypol. Nervózna noc pred splnom. Ráno ma o pol šiestej zobudilo zvonenie na Anjelpána a popásanie sa muchy na mojom čele. Zahnala som sa po nej, ale uletela. Na raňajky chlieb s mozarellou a rajčinami, vo dvojici pred televízorom. Obmedzený výber programov.
Z Arboréta v Mlyňanoch mám zmiešané pocity. Napriek informačným bulletinom v rukách sme nevedeli, ktorým smerom sa vydať a čo vlastne na náučných chodníkoch vidíme. Stromy s listami všetkých možných farieb a tvarov, ktorých názvy nám nič nehovorili. Viac sme sa o nich nedozvedeli. Záhony ruží, bleskom polámaná mamutia sekvoja, cezmíny, magnólie, ružové lekná. Červené rybičky v zanedbanom jazierku. Japonská záhrada s originálnym domčekom a jeho kamennou replikou s odbitými rohmi. Kráčali sme príliš rýchlo, možno nevnímali všetku tú krásu naplno, mierne znechutení chýbajúcimi popismi a blížiacou sa búrkou.
Zastavili sme na ranči a dali si obed. Na Ranči u Bobiho. Nie toho z Dallasu. Mini zoologická záhrada, v reštaurácii iba zopár ľudí, chlapi popíjajúci pivo, malé dievčatko v tričku s logom podniku, v zadku vrtuľa, behalo hore – dole tešiac sa z dažďa, čo razom zaplavil celý dvor, čašník nevedel, ako dopraviť horúce jedlo cez dvor do altánu, kde tiež sedeli ľudia, pariaca sa polievka. Highlight dňa, plnené morčacie kapsy so syrom, šunkou a klobáskou, zelenina. Prudko pršalo, do auta sme skákali cez kaluže. Nefungujúca klimatizácia, rosiace sa okná, čo sme utierali papierovými vreckovkami. Neustávajúci dážď, blesky dotýkajúce sa zeme. Kľukatá cesta cez zožaté polia s desiatkami úhľadných balíkov slamy. Vyzerali, akoby ich tam nadekoroval podľa šablóny architekt. Presne stanovené miesta. Ako exponáty v prírodovednom múzeu.
Pršalo s prestávkami celé popoludnie. Sedela som vonku pod strieškou, čítala si články o Bolívii a Antarktíde, knihu Sťahovavé vtáky od švédskej spisovateľky o Chile. Leto prepletené Južnou Amerikou. Ujo Ľubo a jeho príbehy z Argentíny, Marquez z Kolumbie, časopis Ľudia a zem a v ňom hlavná téma Bolívia, kniha o chilských vysťahovalcoch do Švédska. Popri čítaní som pila vodu s plávajúcimi plátkami citróna v pohári. Večer sme kúpili chlieb a jedli ho ešte horúci s tuniakovou nátierkou a cibuľou, čo chutila sladko, vôbec nepálila. Horúci chlieb je tá najväčšia lahoda na svete. Mäkučký, s chrumkavou kôrkou.
Z Arboréta v Mlyňanoch mám zmiešané pocity. Napriek informačným bulletinom v rukách sme nevedeli, ktorým smerom sa vydať a čo vlastne na náučných chodníkoch vidíme. Stromy s listami všetkých možných farieb a tvarov, ktorých názvy nám nič nehovorili. Viac sme sa o nich nedozvedeli. Záhony ruží, bleskom polámaná mamutia sekvoja, cezmíny, magnólie, ružové lekná. Červené rybičky v zanedbanom jazierku. Japonská záhrada s originálnym domčekom a jeho kamennou replikou s odbitými rohmi. Kráčali sme príliš rýchlo, možno nevnímali všetku tú krásu naplno, mierne znechutení chýbajúcimi popismi a blížiacou sa búrkou.
Zastavili sme na ranči a dali si obed. Na Ranči u Bobiho. Nie toho z Dallasu. Mini zoologická záhrada, v reštaurácii iba zopár ľudí, chlapi popíjajúci pivo, malé dievčatko v tričku s logom podniku, v zadku vrtuľa, behalo hore – dole tešiac sa z dažďa, čo razom zaplavil celý dvor, čašník nevedel, ako dopraviť horúce jedlo cez dvor do altánu, kde tiež sedeli ľudia, pariaca sa polievka. Highlight dňa, plnené morčacie kapsy so syrom, šunkou a klobáskou, zelenina. Prudko pršalo, do auta sme skákali cez kaluže. Nefungujúca klimatizácia, rosiace sa okná, čo sme utierali papierovými vreckovkami. Neustávajúci dážď, blesky dotýkajúce sa zeme. Kľukatá cesta cez zožaté polia s desiatkami úhľadných balíkov slamy. Vyzerali, akoby ich tam nadekoroval podľa šablóny architekt. Presne stanovené miesta. Ako exponáty v prírodovednom múzeu.
Pršalo s prestávkami celé popoludnie. Sedela som vonku pod strieškou, čítala si články o Bolívii a Antarktíde, knihu Sťahovavé vtáky od švédskej spisovateľky o Chile. Leto prepletené Južnou Amerikou. Ujo Ľubo a jeho príbehy z Argentíny, Marquez z Kolumbie, časopis Ľudia a zem a v ňom hlavná téma Bolívia, kniha o chilských vysťahovalcoch do Švédska. Popri čítaní som pila vodu s plávajúcimi plátkami citróna v pohári. Večer sme kúpili chlieb a jedli ho ešte horúci s tuniakovou nátierkou a cibuľou, čo chutila sladko, vôbec nepálila. Horúci chlieb je tá najväčšia lahoda na svete. Mäkučký, s chrumkavou kôrkou.
81. Na chalupe pokoj ako na konci sveta, to môžem
Dorazili sme v podvečer, okolo pol šiestej, sprevádzaní búrkou, ktorá akoby ešte niekoľko ďalších hodín váhala, či sa priblížiť alebo radšej vzdialiť. Záhrada prekypujúca zeleňou: dozrievajúce hrozno, ktoré ešte nemusí odolávať nájazdom škorcov, jablone prehýbajúce sa pod ťarchou jabĺk podopreté rebríkmi, morušovník, ktoré sú tu všade, na každom dvore, lebo kedysi dávno sa akýsi podnikateľ rozhodol, že bude s pomocou celej dediny vyrábať hodváb, plány stroskotali, stromy zostali. Dom je vyupratovaný, vyvetraný tak, že vôbec necítiť potuchnutý zápach stariny. Starý, otlčený nábytok, lavór na vodu, fotografie, knihy, dojem kazia televízor a mraznička. Mám to tu rada práve kvôli tomu závanu minulých životov, ktorý si vždy spájam s Marquezom. Duše prestupujúce stenami.
Zobudili ma až vŕzgajúce dvere o pol desiatej. Bože, inokedy o takomto čase už sedím v práci v najväčšom tempe, a teraz sa tu vyvaľujem na starom gauči s trochu stuhnutým chrbtom, ale vyspinkaná doružova ako prasiatko. Neskôr sediac na latríne, ktorú tu z toho všetkého mám rada najmenej, ale patrí k atmosfére starých domov, dvere otvorené dokorán, pozorujem rytmické vyklopkávanie ďatľa na starom orechu v korune nado mnou. Orech ochorel, má málo listov. Už moje neskoré prebudenie signalizuje, že niekedy v noci som sa musela prepnúť na úsporný režim. Oddychujem.
Dedina je v stredu predpoludním vyľudnená. Pozdravíme pár ľudí, ktorých míňame na ceste do obchodu, babky sediace na lavičke pred domom. Tak ako minulý rok. Pribudlo zopár nových domov, niektoré zmenili fasádu, všade americky dokonale pokosené trávniky, bazény rovnakého tvaru a značky, pred obecným úradom parčík s lavičkami a gýčovou fontánkou, čo má evokovať masívny kameň. Všetko pekne upravené, akoby tu mali vlastného záhradníka. Namiesto kvetinárstva lekáreň. Namiesto domácich potrieb oblečenie. Vynovená cukráreň. Pekáreň, kam chodíme na tie najlepšie rožky na svete, ešte horúce, zostala. Podvečer sa z nej pravidelne šíri omamná vôňa chleba, ktorá po čase v nose oťažieva a človeku sa z nej robí zle.
Krátko po obede začalo pršať. Tichučko. Letne. Sadla som si na gánok a pozorovala kvapky umývajúce jablká visiace na jabloni. Kde-tu nejaké s buchotom padlo na zem. Nedozreté, červivé. Dobre sa vtedy sedí vonku na daždi, dobre sa dýcha.
Zobudili ma až vŕzgajúce dvere o pol desiatej. Bože, inokedy o takomto čase už sedím v práci v najväčšom tempe, a teraz sa tu vyvaľujem na starom gauči s trochu stuhnutým chrbtom, ale vyspinkaná doružova ako prasiatko. Neskôr sediac na latríne, ktorú tu z toho všetkého mám rada najmenej, ale patrí k atmosfére starých domov, dvere otvorené dokorán, pozorujem rytmické vyklopkávanie ďatľa na starom orechu v korune nado mnou. Orech ochorel, má málo listov. Už moje neskoré prebudenie signalizuje, že niekedy v noci som sa musela prepnúť na úsporný režim. Oddychujem.
Dedina je v stredu predpoludním vyľudnená. Pozdravíme pár ľudí, ktorých míňame na ceste do obchodu, babky sediace na lavičke pred domom. Tak ako minulý rok. Pribudlo zopár nových domov, niektoré zmenili fasádu, všade americky dokonale pokosené trávniky, bazény rovnakého tvaru a značky, pred obecným úradom parčík s lavičkami a gýčovou fontánkou, čo má evokovať masívny kameň. Všetko pekne upravené, akoby tu mali vlastného záhradníka. Namiesto kvetinárstva lekáreň. Namiesto domácich potrieb oblečenie. Vynovená cukráreň. Pekáreň, kam chodíme na tie najlepšie rožky na svete, ešte horúce, zostala. Podvečer sa z nej pravidelne šíri omamná vôňa chleba, ktorá po čase v nose oťažieva a človeku sa z nej robí zle.
Krátko po obede začalo pršať. Tichučko. Letne. Sadla som si na gánok a pozorovala kvapky umývajúce jablká visiace na jabloni. Kde-tu nejaké s buchotom padlo na zem. Nedozreté, červivé. Dobre sa vtedy sedí vonku na daždi, dobre sa dýcha.
sobota 1. augusta 2009
80. Reset
Horúce popoludnie. Bolo mi s nimi dobre. Odišli a zostali po nich iba prázdne šálky, taniere umazané od tiramisu, vôňa mandľového likéru. Ležím na gauči oťapená horúčavou a možno aj alkoholom, nevediac, čo vlastne chcem robiť: čítať, alebo si pozrieť film (nič nedávajú), počúvať staré songy, Henriho Manciniho Moon River, alebo listovať v časopise, na vaňu je príliš horúco
Nakoniec si prehrávam soundtrack z filmu Once, lebo ten ľúbim. Clivý hlas Glena Hansarda sprevádzaný Markétou Irglovou. Moja srdcovka.
Prázdno. Dni ubiehajú jeden za druhým, viac-menej nemenne. Bez energie, bez nápadu. Nechuť sedieť pri počítači, nechuť premýšľať. Nemám náladu, nemám o čom písať. Horúce dni bez nápadov. Kedy skončia? V utorok odchádzame na chalupu. Do ticha s veľkou záhradou. S hojdačkou, na ktorej zvyknem čítať a potom zaspať v tieni orecha. S myšami na povale. Rada tam chodievam, do toho ticha, čo nikdy nenudí. Bez vodovodu a splachovacieho záchoda. Bez internetu. Iba s knižkami a starým televízorom. Dni darované samej sebe. Nám. Možno tam niečo napíšem. Možno to bude mať aj zmysel a bude sa to dobre čítať. A možno nenapíšem ani riadok, budem len oddychovať a čistiť si mailovú schránku niekde v hlave. Zresetujem systém, ktorý sa už začína nebezpečne zasekávať.
Nakoniec si prehrávam soundtrack z filmu Once, lebo ten ľúbim. Clivý hlas Glena Hansarda sprevádzaný Markétou Irglovou. Moja srdcovka.
Prázdno. Dni ubiehajú jeden za druhým, viac-menej nemenne. Bez energie, bez nápadu. Nechuť sedieť pri počítači, nechuť premýšľať. Nemám náladu, nemám o čom písať. Horúce dni bez nápadov. Kedy skončia? V utorok odchádzame na chalupu. Do ticha s veľkou záhradou. S hojdačkou, na ktorej zvyknem čítať a potom zaspať v tieni orecha. S myšami na povale. Rada tam chodievam, do toho ticha, čo nikdy nenudí. Bez vodovodu a splachovacieho záchoda. Bez internetu. Iba s knižkami a starým televízorom. Dni darované samej sebe. Nám. Možno tam niečo napíšem. Možno to bude mať aj zmysel a bude sa to dobre čítať. A možno nenapíšem ani riadok, budem len oddychovať a čistiť si mailovú schránku niekde v hlave. Zresetujem systém, ktorý sa už začína nebezpečne zasekávať.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)